Mesačný luk

«14»

V tichosti prehľadávali okolie skál pri jazere, ale stále nedokázali nájsť skrýšu Mesačného luku. Tento raz stratil ako prvý nervy Nikau. Nahnevane kopol do blízkeho kameňa a vzápätí poskakoval na jednej nohe, pretože na tej druhej ho boleli prsty. Moana si ho nevšímala a hľadala ďalej. Jej myšlienok sa začala zmocňovať skôr beznádej ako hnev. Vyčerpane si sadla medzi skaly a o jednu z tých väčších sa oprela chrbtom. Nikau ešte stále poskakoval dookola a potichu nadával popod nos. Tmavovlasá dievčina nad ním prevrátila očami. Videlo sa jej zbytočné kopať do kameňov, ktoré za nič nemôžu a skackať po okolí ako nejaké malé dieťa.

Zavrčanie pri jej nohách ju donútilo skloniť pohľad viac k zemi. Čierno zelená koffikat sa jej motkala okolo nôh a obtierala sa hravo hlavou a huňatým chvostom o Moanine členky. Dievčina zdvihla ruku a prstami pohladila zvieratko medi uškami. To spokojne zavrčalo a vyskočilo jej na stehná kde sa niekoľkokrát otočilo okolo svojej osi a potom si konečne ľahlo.

„Ešte dlho budeš skackať?" Spýtala sa ho priamo, pretože podľa všetkého ho to skackanie náramne bavilo. Nikau na ňu pozrel spopod skrčeného obočia a záporne pokrútil hlavou. Jeho predsa vôbec nenadchýnalo skákať na jednej nohe dookola. Kútikom oka však sledoval Moanu ako sa hrá s malou koffikat. Jej prsty sa mihali vo vzduchu veľmi rýchlo a za jej rukou ostával jemný poprašok a iskričky.

„Čo to bolo?" Konečne doskackal a venoval všetku svoju pozornosť len jej. Moana sa na neho pozrela a nadvihla nechápavo obočie: „Čo bolo čo?"

„Tie iskričky a to čo si robila s rukou. Čo to bolo?" Ozrejmil jej bližšie a potom opäť položil svoju predchádzajúcu otázku. Tmavovláska len pokrčila plecami. Nechcelo sa jej odpovedať, bolo to len optické kúzlo, ktorú ju naučila Ruiha a Moana si ho niekedy opakovala len tak pre zábavu. Ani teraz tomu nebolo inak.

„Zopakuj to," prikázal jej a ona na neho prekvapene pozrela. Vzápätí sa však zamračila. On jej predsa nemá čo rozkazovať. Ruku zdvihla do vzduchu a jednoduchým pohybom ňou urobila vo vzduchu kruh. Zavial jemný vetrík a nadvihol jej rozpustné vlasy ako list stromu. Vánok sa zmenil na silnejší prúd vzduchu, ktorý sa zaprel do Nikauovho tela a potlačil ho dozadu. Chlapec to nedokázal ustáť a spadol na zem. Na jeho tvári sa objavil neskrývaný údiv. Toto už nebolo ako nevinná hra s iskričkami a iskrivým práškom. Koffikat zoskočila prestrašene z Moaniných nôh a chvostom narážala v krátkych intervaloch o zem. Tmavovlasá dievčina sa tiež postavila a pravou rukou neustále pohybovala vo vzduchu. Zároveň s jej pohybmi sa menil aj smer vetru.

„Nebudeš mi rozkazovať, to som ti vravela už niekoľkokrát, Nikau." Jej slová bodali ako ostré kamene. Nikau sa snažil posúvať rovnako rýchlo dozadu ako ona postupovala. Avšak nedarilo sa mu to, pretože jeho telo sa stále nachádzalo na zemi a ona sa nad ním týčila ako skaly okolo jazera Roma. Nikau bol asi prvýkrát vystrašený. Túto stránku Moany nepoznal a skutočne mu naháňala strach. Zachoval si však chladnú hlavu: „Mo, toto nie si ty. Tvoje vnútro je iné. Spomeň si na to aká skutočne si."

„Nevieš aká som Nikau, nikdy si to nevedel a ani vedieť nebudeš," hovorila nenávistne, no niekde vo svojom vnútri vedela, že má jej niekdajší priateľ pravdu. Skutočne taká nebolo, za všetko mohli okolnosti a tá stupídna vec so strážením potomka rodiny Šahou.

„Viem," skalopevne trval na svojom a rozmýšľal, či je vhodná chvíľa sa konečne priznať. Nakoniec sa rozhodol, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a povedal to, čo malo možno ostať navždy ukryté: „Viem to, pretože som ťa pozoroval keď si bola sama a videl som to malé dievčatko plné hravosti a radosti. Niečo ťa zmenilo a ja chcem vedieť čo zničilo naše priateľstvo."

Jeho slová zaťali do živého. Moana si spomenula na všetko čo tak pracne schovávala do najhlbších zákutí svojej mysle.

Naháňala Nikaua okolo jedného z výbehov pri stajniach. Obaja sa veselo smiali a ona roztopašne mávala rukami naokolo a dúfala, že to zvýši jej rýchlosť.