Mesačný luk

«7»

Vysoká rozľahlá budova vrhala tmavý tieň na dievčenskú postavu sediacu na kamennej lavičke. Nohy mala vyložené na dohladka vybrúsenom kameni. Tmavými očami pozorovala zväčšujúci sa tieň pred sebou a myšlienky jej lietali všemožnými smermi. V tejto starobylej pevnosti strávili už niekoľko dlhých dní a nenarazili na nič zaujímavé. Smoanský mnísi obývajúci tempёau* sa im pokúšali pomôcť, no ani ich priestranné knižnice nedokázali pomôcť v postupe pátrania. Moana bola z toho celého frustrovaná a ešte viac ju rozčuľovala Nikauova pokojnosť a vytrvalosť pokračovať v prehrabávaní sa medzi knihami. Ona na to ale nemala nervy a teda radšej utiekla vonku od všetkého toho prachu, ktorý bol pre ňu nepriateľom. Jej život predstavoval voľnosť v prírode, a nie vysedávanie v miestnostiach s kamennými múrmi.

„Sedenie na tomto mieste ti nepomôže pohnúť sa dopredu chiña**," oslovil ju hlas jedného z mníchov a ona sa otočila. Postava mnícha vystúpila z tieňa a Moana tak spoznala najstaršieho z nich. Zdvihla sa z lavičky a uklonila sa tak, ako ju to pred príchodom sem ukázal Nikau. Bielovlasý muž spravil podobný úklon a sadol si na lavičku. Dievčina nasledovala jeho príklad a opäť sa usadila na svoje pôvodne miesto. Trochu sa striasla, pretože kameň stihol za tak krátku chvíľu vychladnúť a ona to nečakala.

„Predpokladám, že ťa to tu nebaví," skonštatoval tichým hlasom Wiremu. Moana neodpovedala, čakala, že mních bude ešte pokračovať, no on mlčal rovnako ako ona.

„Váš predpoklad je správny monje*** Wirem," priznala nakoniec. Mních si založil ruky na kostnatých kolenách: „Život nám prináša rôzne prekážky a my ich musíme prekonávať aby sme sa dostali ďalej. Možno si to už počula a možno nie. Život je boj a tebe neostáva iné, len bojovať. Až na konci spoznáš skutočnú hodnotu všetkých tých bojov. Výhry či prehry, ty musíš vstať a s hlavou hore kráčať ďalej."

Moana tie slová poznala. Častokrát jej ich opakovala mama, hlavne vtedy, keď nedosiahla to čo chcela. Vďaka tomu sa naučila kráčať dopredu nech sa dialo čo chcelo. Nechápala prečo jej to monjeo hovoril, no keď sa otočila k nemu a chcela sa spýtať, našla po ňom len prázdne miesto. Prudko sa postavila na nohy a obzerala sa okolo seba. Nikde však nikoho nebolo. Sadla si na lavičku a pozrela sa na prázdne miesto kde predtým sedel mních. K svojmu veľkému prekvapeniu si tam našla list papiera zaťažený drevenou vyrezávanou krabičkou. Vytiahla spod nej papier a opatrne ho roztvorila a zrakom prebehla päť slov, ktoré tam svietili.

Hľadaj tam, kde nikto nehľadá.

Nevedela čo to má znamenať. Každú knižnicu v kamennej pevnosti prehľadali. Kde mala potom hľadať? Miesto rozmýšľania siahla po drevenej krabičke a obracala ju v rukách. Symboly vyryté v dreve boli vymaľované žiarivými farbami. Moana ohmatala každý jeden výrez a snažila sa prísť na to, čo znamenajú. K tomu sa však nedostala, lebo neovládala starobylý jazyk. Miesto toho sa jej podarilo nájsť otvárací mechanizmus. Objavila ho len náhodou. Zatlačila totiž na vrchnú časť a tá sa vtiahla do okrajov. Moana pootvorila ústa a hľadela na krabičku o svojich rukách. Z otvoreného vrchu sa na ňu vyškieral prívesok a prsteň s kameňom zvláštnej farby. Chvíľu na to hľadela s prekvapením, no potom opatrne vybrala prsteň a nasadila si ho na prostredník ľavej ruky. Takmer okamžite ňou prešla vlna čohosi, čo nevedela identifikovať. Roztrasenými prstami vytiahla z krabičky aj náhrdelník. Z bokov sa vysunuli časti uzáveru a zavreli tak prázdnu škatuľku. Moana ju strčila do vrecka a šnúrku náhrdelníka si zapla okolo krku. Preletela ňou ďalšia zvláštna vlna a tento raz ju zrazila na kolená.

Vlasy jej zleteli do tváre a keď sa po chvíli spamätala, pohľad jej zablúdil k lesu a ona okamžite vedela, čo monjeo myslel slovami, ktoré boli na papieriku.