Mesačný luk

«22»

Ležal na chrbte rozvalený na svojej posteli a hľadel do stropu. Všade bolo ticho, len vietor zavíjal za oknom jeho izby a šklbal listy zo stromov. Nikau zavrel oči a v myšlienkach sa vrátil k rozhovoru s otcom. Kde mohla jeho matka nabrať také klamstvo? Čo tým chcela dosiahnuť? Stále tomu akosi nerozumel a nevedel, či sa mu to niekedy vôbec podarí.

Zaťukanie na sklenenú tabuľu okna ho prerušilo z premýšľania. Vykrútil hlavu dozadu a pozrel sa von. Prekvapilo ho, že okno bolo zvonku zašpliechané dažďovou vodou. Omnoho prekvapivejšie však bolo zvieratko, ktoré bolo úplne premočené. Nikau vrátil hlavu do pôvodnej polohy a pretočil sa na bok. Posadil sa a zložil nohy na podlahu pokrytú huňatým kobercom. Rukami sa odrazil od postele a vzápätí už kráčal k oknu. Priložil tvár ku sklu a pozorne sa zadíval na tvora tam vonku. Zmätene zaspätkoval od okna, pretože to nebolo zviera, ale obyčajné listy zo stromov.

„Čo to je?" Spýtal sa sám seba, pretože v živote nikdy nevidel nič podobné. Vtáčik vytvorený z lístia aj naďalej vytrvalo ťukal na jeho okno. Čiernovlasý mladík opatrne otvoril okno a listový vtáčik vletel dovnútra. Otrepal sa a voda oprskala Nikaua. Ten ju jediným pohybom ruky zotrel s tváre a ohromene hľadel na stvorenie pred sebou. Miesto peria mu z krídel vytŕčala žilnatina. Nikaua toto zjavenie udivovalo. Kde sa tu také niečo nabralo? Odpoveď však nevedel nájsť. Podivné stvorenie vypustilo zo zeleného zobáčika akýsi papier a vyletel otvoreným oknom späť do dažďa. Nikau zdvihol papierik a roztvoril ho.

Mesačný luk patrí mojej rodine, ty zlodej. Vráť to čo ti nepatrí, inak ponesieš následky. Nemáš veľa času.

„Zvláštne," zašomral si popod nos. Načiahol sa po topánky, ktoré boli pohodené hneď vedľa jeho postele. Obul sa a s papierikom v ruke vybehol zo svojej izby. Nevedel ako a ocitol sa pred veľkými dverami vedúcimi do záhrady. Jediným prudkým pohybom ich otvoril a takmer okamžite na neho dopadli chladné kvapky dažďa. Striaslo ho, no aj tak vybehol von. Mokrý a klzký štrk mu odskakoval spopod nôh a niekedy sa mu aj šmyklo. Nebral na to ohľad a stále bežal vpred. Kľučkoval pomedzi kvetinové záhony a vyhýbal sa lavičkám, ktoré poriadne ani nebolo v tom závoji dažďa vidieť. Konečne sa dostal na koniec záhrady a pred sebou zbadal svoj cieľ.

Dom Sёhylovcov bol vysvietený a Nikau sa potešil. Vybehol rých niekoľko schodíkov na terasu a otrepal sa ako grif. Voda odstrekovala na strany, no jeho oblečenie bolo stále premáčané až do nitky. Podišiel k dverám, zdvihol ruku a s menším zaváhaním zaklopal. Chvíľu bolo ticho, no potom začul kroky približujúce sa k vchodovým dverám. Svetlé drevo sa pohlo a na Nikaua sa usmiala prívetivá tvár Moaninej maminy Nikory.

„Dobrý večer," pozdravil slušne mladík.

„Aj tebe Nikau," odvetila Nikora, „s čím ti môžem pomôcť?"

Nikau sa mierne ošil, no nakoniec so seba dostal odpoveď: „Prišiel som za Mo, je doma?"

Po tej otázke sa cítil skutočne ako malý nesmelý chlapec. Moanina mama sa len usmiala a prikývla: „Poď ďalej. Moana je vo svojej izbe."

Nikau vošiel dovnútra a Nikora za ním zatvorila dvere.

„Vitaj opäť u nás Nikau," povedala mu a odkráčala pokojne preč. On tam ostal zmätene stáť. Ako opäť? Nevedel si spomenúť na žiadnu návštevu, o ktorej by Moaniní rodičia vedeli. Preto pokrčil plecami a vybral sa po chodbe až k dverám Moaninej izby. Zaklopal na dvere a čakal na odpoveď, ktorá bola prekvapivo zamietavá. Mladík si povzdychol a aj napriek zákazu slačil kľučku a vošiel do absolútnej tmy.

„Ty tu niečo vôbec vidíš?" Spýtal sa udivene Moany, ktorú poriadne ani nevedel pohľadom nájsť.

„Samozrejme," ozvalo sa niekde po jeho pravej strane, „ak by si tu strávil potme toľko času koľko ja, videl by si dokonale."