Mesačný luk

Epilóg

o sedem rokov neskôr

Sedel na svojej posteli a hľadel na protiľahlú stenu. Skutočne bola už dva roky preč? Nemohol uveriť, že ho nadobro opustila. Mal pocit, akoby len včera odišla.

Odišla. Nikau sa nedokázal ubrániť slzám. Niekoľko dní strávil zavretý vo svojej izbe a nikoho k sebe nepustil. Samota so smútkom boli jeho jediný priatelia. Po takmer týždni sa odhodlal vyliezť zo svojho útočiska, no s nikým neprehovoril. Vybral sa do lesa za Ruihou, dúfal, že aspoň ona mu poskytne potrebné odpovede. Avšak aj jeho teta ho sklamala.

„Skutočne neviem prečo sa rozhodla odísť. Možno ju však trápilo a ťažilo svedomie. Teraz môžeme už len hádať," povedala mu sklesnutým hlasom ryšavá žena, pretože aj ju poznačil odchod Moany. V kútiku svojej duše túžobne očakávala jej návrat.

„Myslíš, že som jej ublížil ja?" Spýtal sa zvedavo, no jeho hlas prezrádzal ukrývanú bolesť. Ruiha pokrútila hlavou: „Pochybujem. Za jej odchod nenesieš zodpovednosť Nikau. Určite sa Moana vráti."

„Skutočne?" V očiach mu zasvietila nádej a Ruiha mu ju nechcela ničiť. Preto sa zmohla len na prikývnutie. Verila, že tmavovlasá dievčina sa vráti.

Nikau si prešiel dlaňami po tvári. Aj vtedy akosi podvedome tušil, že Moana sa už neukáže. Aj napriek jeho neustálym návštevám jej rodiny a stajní, ju znovu nestretol. Častokrát sa Nikory pýtal na Moanu a ona ho zakaždým s bolestným výrazom musela sklamať. Sama nemala o svojej dcére žiadne správy. To však utrápený a zúbožený Nikau nevedel. Dozvedel sa to až omnoho neskôr, keď už bolo neskoro.

Jeho kroky smerovali k domu Sёhylovcov. Pod nohami mu vŕzgali kamienky a slnko mu svietilo do tváre. Zeleň okolo neho pribúdala a pred ním sa tiež vynoril hustý les. Stajne sa tiahli pozdĺž takmer celej zadnej časti. Neďaleko stál aj dom, kde bývala Moana. Nikauovi sa pri spomienke na ňu zahmlilo pred očami. Chýbala mu. Neskutočne.

Zaklopal na dvere a čakal, kým mu príde niekto otvoriť. V dome však bolo ticho. Stál tam viac ako päť minút, no dvere zostávali stále zavreté. Ani v najmenšom sa mu to nepáčilo. Keď už chcel odísť, dvere sa prudko otvorili.

„Dobrý deň, ozvala sa vám?" To bolo jediné čo ho zaujímalo. Rangi pokrútil hlavou: „Nie priamo ona."

V Nikauovi zaiskrila nádej. Oči sa mu rozšírili a s napätím očakával, čo mu povie jej otec. Ten ho však bez slova pozval dovnútra. Mladík vošiel a nasledoval Rangiho do obývačky, kde sedel aj zbytok Moaninej rodiny. Nikora mala tvár schovanú v dlaniach a nahlas plakala. Nikau sa zastavil uprostred dverí.

„Čo sa stalo?" Spýtal sa do ticha, ale akosi nechcel počuť odpoveď. Bál sa. Nikora odtiahla ruky z tváre a uplakanými červenými očami sa pozrela na Nikaua. Otvorila ústa a vyzeralo to, že niečo povie, avšak potom k sebe pritisla pery a ostalo ticho. Čiernovlasý mladík zopakoval svoju otázku: „Čo sa stalo?"

Slova sa chopil Rangi: „Prišiel nám z juhu list. Nedoniesol však dobré správy."

„Je zranená? Kde je?" Vychrlil okamžite, aj napriek tomu, že ho stále držala v pazúroch kŕč strachu. Nikora sa rozplakala ešte viac. To neveštilo nič dobré.

„Nie," zašepkal neveriaco Nikau, „to nie. Nevravte, že je..."

Ani nedokázal dokončiť vetu, tak ho premohla bolesť a smútok. Všetci naokolo boli ticho, dokonca aj Nikorine vzlyky stíchli.

„Ani nám sa to nechce veriť. Bohužiaľ naša dcéra už nie je medzi nami."

Nikau sa po týchto slovách rozbehol k vchodovým dverám. Rozrazil ich a vyletel von ako najdivokejší vietor. Jeho kroky smerovali do lesa. Akonáhle do neho vkročil, spustil krik a nadávky na Niteho.