Mesačný luk

Bonus 2: Alhajarské šperky

Malé dievčatko s kučeravými ryšavými vláskami sedelo na kameni. V tichosti sa hralo s látkovými bábikami a niekoľkými drevenými kockami, ktoré boli vystavané do domčekov. So zamysleným výrazom položila jednu z bábik na kocky. Chvíľu ju pozorovala a potom k nej posadila aj druhú. Látkové bábiky sa naklonili k sebe a navzájom sa podopreli. Dievčatko sa spokojne usmialo.

Spoza nej sa ozval dupot a ona sa otočila. Piripi k nej bežal dlhými krokmi a zlomyseľne sa usmieval. Ryšavo vlasé dievčatko nestihlo ani zareagovať a bábiky spolu s kockami leteli do suchej trávy. Ruiha sa so zaslzenými očami pozrela na svojho o dva roky staršieho brata.

„Prečo si mi zničil domček?" Plačlivým hlasom sa spýtala. Piripi sa na ňu len zaškeril a rozbehol sa k ich najstaršej sestre Anahere. Ruiha sa rozplakala a sledovala očami svoju sestru. Tá jej však venovala tvrdý pohľad a otočila sa späť k rodinnému sídlu. Dievčatko sa postavilo na roztrasení nohy, schmatlo obe svoje bábiky a rozutekalo sa medzi stromy do lesa. Slzy jej stekali dole po tvári a jej drobná rúčka ich nestíhala utierať. Nevidela cez ne pred seba, a tak sa jej podarilo naraziť do stromu. S hlasným zašumením spadla do lístia. Zovretie okolo bábik povolilo a obe dopadli vedľa nej. Drobnou rúčkou si pošúchala boľavé čelo a pohľad zdvihla ku kmeňu stromu. Od prekvapenia otvorila ústa. Ešte nikdy nevidela taký strom. Kôra vôbec nebola rozpukaná ako na väčšine stromov. Práve naopak, bola hladká ako list papiera aj napriek tomu, že bola pokreslená množstvom obrázkov. Takýto strom určite nerástol tak blízko ich záhrad, no ona si bola istá, že nebežala až tak ďaleko. Obzrela sa okolo seba a s prekvapením zistila, že svetlo sa k nej dostáva len pomedzi listy stromov.

Nemotorne sa zdvihla na nohy, bábiky nechala ležať na zemi a pristúpila k stromu. Drobnú dlaň natiahla ku kôre a opatrne sa jej dotkla. Takmer okamžite ňou preletela vlna teplej energie, ktorá ju odhodila naspäť na zem. Ruiha zmätene lapala po dychu, ktorý nie a nie nájsť.

„Čo si to dovoľuješ?" Zahrmel vysoký, až nadprirodzený hlas. Ryšavo vlasé dievčatko prekvapene vypleštilo už tak veľké oči a obzeralo sa okolo seba. Nikto však nablízku nebol. Premkol ju strach, neodvážila sa vydať ani hlásku. Hlas sa ozval opäť: „Kto si myslíš, že si dievčisko? Prečo budíš Ducha stromu Nite?"

To už malá Ruiha nevydržala, zdvihla sa na nohy a rozutekala sa po suchom listí späť k rodičovskému domu. Avšak prostredie okolo seba stále nespoznávala. Strach sa jej dotýkal dlhými chladnými rukami a dievčatko chcelo kričať. Hlas sa jej však zasekával v hrdle a nechcel ho opustiť.

Dlhé minúty chodila od stromu k stromu a snažila sa nájsť aspoň jeden známy detail, ktorý by jej pomohol dostať sa domov. Nič známe však nenašla a miesto ďalšieho hľadania sa zvalila do opadaného lístia a rozplakala sa. Horúce slzy jej tiekli po rozpálených lícach. Vzlyky sa ozývali celým lesom a ich hlasitosť sa odrážala a znásobovala od okolitých stromov. Les bol inak aj neprirodzene tichý, a preto bolo počuť len Ruihine vzlyky.

„Slečna Ruiha! Slečna Ruiha!" Ozvalo sa zrazu z diaľky jej nessdory*. Malá ryšavovláska zodvihla hlavu a počúvala. Volanie sa zopakovalo a dievčatko vyskočilo na nohy a rozbehlo sa za hlasom s krikom: „Tuuuu sooooom!"

Ruiha konečne uvidela postavu svojej nessdory. Hodila sa jej k nohám. Slzy jej opäť tiekli po lícach, no tentokrát to boli slzy šťastia. Už sa necítila stratená a sama.

„Slečna Ruiha, takto sa strácať!" Karhala ju nessdora. Dievčatko sklopilo pohľad do sivohnedej látky šiat nessdory. Očakávala bitku, no miesto toho sa jej dostalo len pohladenia po neposlušných vlasoch. Chvíľu tam len ticho stála so zaborenou tvárou v látke. Nessdora ticho prerušila slovami, ktoré Ruiha očakávala: „Vaša matka sa veľmi hnevala. Mali by sme s vrátiť."