Mesačný luk

«12»

Jemný vánok jej strapatil tmavé vlasy lemujúce jej tvár. Užívala si príjemné počasie počas plavby. Ani raz za tie tri dni čo boli na ceste nepršalo a jej to vyhovovalo. Aspoň mala viac možností ako sa vyhnúť Nikauovi, ktorý sa od začiatku cesty správal veľmi zvláštne. Preto trávila väčšinu času sama a premýšľala nad štvorverším, ktoré jej nedalo poriadne ani spávať. Skutočne to bude to miesto ktoré myslela Nikau? Niečo jej našepkávalo, že to je len ďalšia hádanka, ďalší problém v ich hľadaní. Tiež ju však trápilo oslovenie, ktorým ju pomenoval samotný duch Nite. Nazval ju svojim dieťaťom, svojim potomkom a ona nechápala. Nedávalo jej to absolútne zmysel, nikdy nepočula o Duchom, ktorý určujú cestu života. Dokonca o nich ani nečítala a to ako malá čítanie zbožňovala. Vŕtalo jej v hlave, prečo jej o tom nepovedala aj Ruiha, pretože podľa všetkého to vedela od začiatku. Moana sa oprela predlaktiami o zábradlie a hlavu si položila na ruky. Bola z toho celého nesmierne unavená.

Čiernovlasý mladík sedel opretý o hrubý drevený trám v podpalubí lode. Cítil každý náraz vĺn o trup. Aj napriek neustálemu hluku sa mu dokonale premýšľalo. Bol si stopercentne istý, že miesto opísané v hádanke je pri jazere Roma. Nepamätal si žiadne iné miesto, ktoré by zodpovedalo opisu, ktorý s podarilo Moane rozlúštiť.

Chrbát ho začal mierne pobolievať, cítil ako sa mu drevo zarýva do bielej košele. Rukami sa zaprel do zeme a postavil sa na nohy. Ponaťahoval si chrbát a trochu si oprášil košeľu. Rozhodným krokom sa vybral ku schodom, ktoré viedli hore na palubu. Vedel, že tam Moanu určite nájde, chcel s ňou totiž konečne prebrať ďalší plán ich spoločnej cesty.

Našiel ju opretú o zábradlie so sklonenou hlavou. Našľapoval potichu smerom k nej. Oprel sa hneď vedľa nej a hľadel na pokojnú hladinu mora. Hlavou mu vírili všemožné nápady ako ju osloviť, no každý jeden bol hlúpejší ako ten predchádzajúci. Cítil sa ako malý chlapec, ktorý sa bojí opýtať na niečo čo veľmi túži vedieť. Tak len v tichosti počúval šum vody spoločne so svojim a jej dychom.

---------

Stáli naproti sebe a ona ne neho gánila spopod pokrčeného obočia.

„Nemôžeš sa neustále na niečo hnevať! Čo som ti urobil, že ma tak nenávidíš Mo?" Spýtal sa jej Nikau bezradne a rozhodil rukami. Moana k nemu pristúpila a dlhým prstom mu ďobla do hrude: „Nenávidím ťa za to, kým si a čo všetko s tebou porobila tvoja matka! Tú tvoju povýšenosť. Nenávidím ťa za to, že sa musím o teba starať ako tvoja nessdora!"

Nikau stál pred ňou s otvorenou pusou. Nikdy si nemyslel, že niekto môže niečo na ňom nenávidieť. Uvedomil si, že nechce aby ho nenávidela.

„Mo, nikdy to nemalo dopadnúť takto," zašepkal tesne predtým ako skrátil vzdialenosť medzi nimi a konečne ju pobozkal tak ako vždy chcel a sníval. Moanino telo stŕplo. Pár sekúnd jej trvalo kým si uvedomila, čo sa deje. Hneď potom sa mu dlaňami zaprela do hrude a odstrčila ho.

„Nenávidím ťa!" Vykríkla a utiekla z podpalubia. Nikau zostal na mieste ako prikovaný. Takto to nemalo dopadnúť. Urobil niekoľko krokov dozadu a chrbtom sa dotkol trámu. Nohy sa mu podlomili a on sa zosunul dole. Tvár si zaboril do dlaní a nechal sa pohltiť svojimi myšlienkami a emóciami, ktoré v ňom zvádzali navzájom súboj.

„Hlupák!" Moana sa rozčuľovala poriadne nahlas. Všetci na lodi sa jej rozhnevanej postave vyhýbali. Dupotala po palube a vykrikovala všemožné nadávky na Nikauovu osobu.

„Madam, čochvíľu priplávame do Roahna," oznámil jej kapitán pevným hlasom a Moana mala pocit, že jemu jedinému nenaháňa strach. Niečo mu nezrozumiteľne odvrkla a ďalej dupotala po drevenej palube. Na malý moment sa zastavila a pozrela na pokojnú hladinu vody. Podišla bližšie k zábradliu a oprela sa predlaktiami presne tak isto ako na začiatku toho dňa, ktorý by najradšej vymazala z existencie. Prečo musel ten hlupák všetko tak komplikovať?