Mesačný luk

«13»

Sledoval ich od roahnauského prístavu a ani jeden z nich si ho nevšimol. V duchu sa tešil nad ich nepozornosťou. Avšak jedna vec ho znepokojovala. Moanine vytrénované schopnosti vďaka wäengu mu naháňali tak trochu strach. Komu by aj nenaháňali, veď wäeng je najnebezpečnejšie bojové umenie aké kedy existovalo a existuje. Pristihol sa pri spomienke ako sa sám pokúšal osvojiť si techniku tohto prastarého umenia. Zamyslene sa pozrel Moaniným a Nikauovým smerom a s prekvapením zistil, že mu niekam zmizli. Potichu zahrešil a rýchlo vybehol zo svojej skrýše. Čo najrýchlejšie uháňal pomedzi stromy v Moämerskom lese.

--------

Pomalé tempo krokov ju ubíjalo. Jej telo sa rytmicky pohojdávalo na grifkinom chrbte. Za sebou počula ťapanie láb druhého grifa.

„Ešte dlho budeme kráčať alebo si konečne zalietame?" Spýtala sa pokojným hlasom, hoci v jej vnútri horela nedočkavosť po strete s vetrom na oblohe. Nikau sa neunúval odpovedať a to jej stačilo. Prečo by na neho mala neustále brať ohľad? Popchla svoju grifku. Tá sa prudko rozbehla a roztiahla krídla tak ako sa jej to len stromy naokolo dovoľovali. Vzniesli sa do vzduchu a grifka radostne zaškriekala. Na Moaninej tvári pohrával konečne radostný úsmev. Pomrvila sa v sedle a ponaťahovala si chrbát, v ktorom jej párkrát nepekne zapukalo. Pustila oťaže a ruky rozpažila. Sklonila sa k svojej pravej nohe a zotrvala tam niekoľko sekúnd. To isté zopakovala aj na druhú stranu. Nakoniec sa v sedle nadvihla a na rukách sa zaprela tak, že dokázala pokrčiť nohy pod seba a ľahnúť si na chrbát svojej grifky. Obe ruky jej voľne viseli pozdĺž bokov zvieraťa. Celé telo mala uvoľnené, oddychovala a vychutnávala si svoju vnútornú úľavu.

„To má byť čo?" Ozval sa vedľa nej jeho hlas. Moana sa zhlboka nadýchla. Jej vnútorná stabilita bola jeho príchodom razom zničená.

„Určite si už počul o wäengu, prastarom bojovom umení," odvetila mu s ľahkosťou v hlase a opäť sa posadila do sedla. Na Nikauovo veľké prekvapenie však neostala pokojne sedieť ale celým svojim trupom sa otočila doprava a končekmi prstov sa dotkla zadku svojej grifky. To isté zopakovala aj na druhú stranu. Grifka pod ňou letela rovnomerným tempom a Nikaua dosť udivovala jej pokojnosť, pretože boli niekoľko desiatok metrov nad zemou a ona pokojne cvičila nejakú hlúposť.

„To by aj stačilo, fakt netúžim zberať ťa zo zeme," zarazil ju nepríjemným hlasom a ona zastavila uprostred úklonu. Ostro sa na neho pozrela a jasne mu tým naznačila, že tými slovami nič nedocieli a má ju nechať tak. Nič z toho mu však nepovedala, miesto toho sa zamyslela a až potom odvetila: „Ak sa chceš nechať potom zabiť, prosím."

Sadla si poriadne a tentokrát už chytila do rúk aj oťaže. Čiernovlasý mladík sa nad jej slovami pozastavil. Ako by sa kvôli neprecvičovaniu čudných cvikov mohol nechať zabiť? Svoju myšlienku vyslovil aj nahlas a to čo ho čakala potom, len ťažko predychával.

„Wäeng je bojové umenie, ktoré musí každý jeden strážca povinne ovládať. Je to najdômyselnejšie a najťažšie cvičenie nielen svalov ale aj mysle, dýchania a predpokladania. Nie každý má predpoklady naučiť sa toto umenie, je totiž prístupné takpovediac len vyvoleným." Vysvetlila mu to čo najjednoduchšie a v kútiku duše dúfala, že aspoň niečo z toho pochopil. Jeho výraz bol zamyslený, a dievčina sa aspoň trochu nádejala na úspech. NIkau nakoniec prikývol hlavou a dosť nahlas sa jej opýtal: „Môžeš ma to naučiť?"

Moana onemela. Nielen preto, že sa vôbec použil v nejakej vete slovo môcť, ale mal aj tú drzosť spýtať sa na to, či ho môže naučiť niečo, na čo nemá poriadne ani predpoklady. Rozmýšľala či sa má rozosmiať, alebo ho zhodiť dole. Nakoniec si len rukou prešla po tvári a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla.