Mesačný luk

«21»

Zobudila sa vo svojej posteli a nič si nepamätala. V izbe bola tma, pretože závesy na oknách boli zatiahnuté. Moana sa posadila a oboma rukami si pošúchala oči, ktoré ju značne svrbeli a pálili.

„Konečne si sa prebrala," skonštatoval tichý hlas ozývajúci sa spopod jej postele. Moana sa naklonila a pozrela dole na zem, kde sa spokojne rozvaľoval Nikau. Tmavovláska pretočila očami a v duchu nadávala na Nikua.

„Ako si sa sem dostal?" Spýtala sa ho a sama sa zľakla svojho hlasu, pretože strašne škrípal. Maldík rozvaľujúci sa na jej koberci sa nahlas rozosmial. Moana schytila do rúk prvý vankúš, ktorý sa jej dostal pod ruky a celou silou ho šmarila do Nikaua. Ten zjojkol a odkotúľal sa bližšie k jej stolu. Moana sa pokúsila zasmiať, no ako smiech to rozhodne ani neznelo.

„Aspoň budeš chvíľu ticho," povedal jej pobavene Nikau, ktorý sa medzitým stihol posadiť. Teraz sa chrbtom opieral o bočnú hranu jej stola. Moana niečo nezrozumiteľne zavrčala jeho smerom. Potom sa nemotorne postavila z postele a vybrala sa do kuchyne, po pohár vody. Ťapkanie jej bosých nôh sa ozývalo po takmer tichom dome. Zvonku počula ryk grifov a niekoľko hlasov, ktoré sa nahlas o niečom dohadovali. Tmavovláska sa nad tým nepozastavovala, jednoducho kráčala dopredu, priamo do kuchyne. Tam sa vo dverách zastavila a nemo hľadela pred seba. Kuchynská linka bola uprataná, stôl prázdny, len na jednej zo skriniek bol prilepený lístoček. Moana podišla k dreveným dvierkam a pozrela sa na lístok. Bol to však len odkaz jej mamy pre otca. Preto čoskoro od neho odtrhla zrak a otvorila si vedľajšiu skrinku, z ktorej si vytiahla pohár. Dvierka zavrela a podišla ku kamennému drezu. Otočila páčkou a pustila vodu, ktorá sa odrážala od kamenného povrchu.

„Si v poriadku Mo?" Ozval sa za ňou Nikauov hlas a ona sa prudko otočila. Popritom sa jej zatočila hlava a mierne sa zapotácala. Pohár sa jej v prstoch šmykol a padol na zem. Sklo sa roztrieštilo o tmavú podlahu a niekoľko kúskov skla sa dotklo aj jej bosých nôh. Zjajkla. Nikau sa okamžite dostal k nej a zdvihol ju na ruky.

„Očividne nie," skonštatoval a pritisol si ju k sebe. Prekročil sklo na zemi a zamieril do jej izby. Tam ju položil na posteľ a odišiel z jej izby. Moana už len matne počula jeho kroky a cinkanie skla, ktoré očividne Nikau zbieral zo zeme. Potom bolo všetko preč.

--------

Nikau dozbieral sklo roztrieštené na zemi a všetky kúsky odhodil do koša. Vytiahol zo skrinky druhý pohár na napustil ho vodou. Vrátil sa do Moaninej izby a chcel jej podať pohár. Miesto toho ho položil na stolík, pretože Tmavovláska ležiaca na posteli spala. Nikau sa usmial. Sadol si na kraj jej postele a pozoroval ju. Jej spiaca tvár mu vyrážala dych. Opatrne načiahol ruku, ktorá sa mu takmer okamžite roztriasla, no aj napriek tomu sa jemne dotkol jej líca. Pohladil ju a ruka mu nakoniec skĺzla dole na vankúš. Odtiahol ju a vstal. Podišiel k závesom a odhrnul ich jednoduchým pohybom ruky. Objavilo sa pred ním okno, ktoré otvoril. Obrátil sa a venoval jej posledný pohľad. Potom vyšiel von a zavrel za sebou.

„Obaja ste nenapraviteľní," povedala Ruiha svojmu synovcovi priamo do očí. On na ňu prekvapene hľadel. Nechápal ako to myslela.

„Prosím?" Opýtal sa slušne. Jeho teta však pokrútila hlavou a miesto odpovede sa otočila a odchod. Nikau tam chvíľu nemo stál, no potom sa otočil k svojmu domu a vykročil do svojho osobného pekla. Prejsť záhradu mu netrvalo dlho, kroky robil dlhé a pomerne rýchle. Spomalil až tesne pred terasou, ktorá viedla ku vchodu do zadnej časti honosnej haly. Obzeral sa okolo seba, netúžil stretnúť nikoho zo svojej rodiny. Hlavne nie svoju matku. Miesto nej však stretol svojho strýka Piripiho.

„Ale, ale. Koho to tu máme. Skrýval si sa predo mnou synovec?" Spýtal sa ho podpichovačným tónom strýko. Nikau v duchu prevrátil očami, navonok však ostala jeho tvár úplne vážna.