Mesačný luk

«19»

Kráčali po tmavej chodbe osvetlenej len Moaniným magickým ohňom. Obaja boli potichu. Ani jeden z nich nemal akosi potrebu rozprávať. Ticho ich obklopovalo ako perie grifovo telo. Jediné čo bolo počuť, bol jemný pukot plameňov a ozvena ich krokov. Chodba sa zrazu začala prudko zvažovať dole. Moana takmer okamžite zastavila a pozerala sa do tmy pred sebou. Nikau sa nezaujato obzeral po okolitých drapľavých stenách a nevšimol si, že Moana pred ním zastavila. Vrazil teda do nej a jej telo sa zakolísalo.

„Nikau!" Vykríkla.

„Prepáč! Ja som si nevšimol," začal sa jej ospravedlňovať okríknutý. Moana pokrútila hlavou a zlostne zatskala.

„Prečo sme vlastne zastavili?" Spýtal sa nakoniec Nikau, pretože nechápal zmysel státia len tak. Moana sa nadýchla a potlačila niekoľko protivných nadávok na jeho adresu.

„No prečo asi," začala štipľavo Moana, „Pred nami je spád. A ja sa tam nemienim skotúľať!"

Nikau chápavo prikývol. Hľadel ponad Moanino plece a pozeral sa na strmý chodníček pred sebou, ktorý bol osvetlený len kúsok a len mihotavým svetlom oranžovo-červených plameňov.

Moana pohybom ruky vyhodila svetlo nad seba a začala rukami prechádzať po drsných stenách kameňa.

„Hľadáš niečo?"

„Hľadám niečo, čo by mohlo odkryť nejaké schody," vysvetlila mu Moana a Nikau sa uškrnul. Kde by sa tu vzali schody? Pozrel sa do chodby pred sebou a nevidel nič iné ako rovnú kamennú podlahu. Moana sa otočila a všimla si jeho úškrn. Neveril jej, no ona si bola istá, že tu nejaké schody byť jednoducho musia. Chodba bola totiž príliš strmá na bezpečný prechod.

„Miesto toho uškŕňania sa, by si mi mohol radšej pomôcť," požiadala ho Moana. Čiernovlasý mladík sa však len uškrnul a oprel sa o protiľahlú stenu. Niečo za ním puklo a zasunulo sa do steny. Nikau prekvapene odskočil od steny a trochu vystrašene sa pozrel na stenu, odkiaľ na neho zízala tmavá diera ako rozďavená papuľa grifa. Tento raz sa musela uškrnúť tmavovlasá Moana. Jej pohľad však nebol otočený na Niakaua, ale na chodbu, ktorá sa takmer v tichosti premenila na schodisko.

„Aspoň niečo sa ti podarilo," povedala sarkasticky a pohla sa vpred. Nikau si povzdychol a nasledoval ju dole po schodoch, ktoré už neboli tak strmé ako predchádzajúca chodba. Nešlo mu ale do hlavy, kde sa tam ten skrytý hlúpy mechanizmus, ktorý spustil odkrytie schodov, vzal.

Kráčali opäť za sebou, Moana vpredu a Nikau za ňou. Moana našľapovala potichu, ostatne tak ako vždy, pretože ako bojovníčka musela vedieť byť potichu. Zato Nikau bol hlučný za oboch. Ozvena jeho krokov sa rozliehala po celom schodisku a ešte viac ju znásobovali odrazy od okolitých stien. Moana mala chuť sa otočiť a zhodiť ho zo schodoch, pretože aj to by bolo tichšie ako jeho kroky.

„Nikau!" Zasyčala na neho výhražne ponad svoje plece. Oslovený si ju však ani nevšimol a pokojne si ďalej kráčal najhlučnejším možným spôsobom. Tmavovláska toho mala už dosť. Prudko zastavila a otočila sa. Z otočky stihla Nikauvi poriadne tresnúť po hlave. Jej telo sa vrátilo do východiskovej pozície a ona si spokojne usmiala, keď sa spoza nej ozvalo oneskorené au.

„To bolo za čo?" Spýtal sa Moany ublížene Nikau.

„Ja som ťa varovala," odvetila mu pohotovo Moana a vykročila znovu dopredu.

Hodnú chvíľu ešte kráčala po schodoch dole, keď zrazu zbadala posledných niekoľko schodov. Usmiala sa sama pre seba. Konečne sa končí to nespočetné množstvo schodov.

„Schody končia," oznámila pomerne sucho Nikauovi, ktorý za ňou len niečo zahundral. Tmavovláska pretočila očami. Teraz jej zase len potvrdil svoju nezaujatosť. Čakal, že sa aspoň raz zachová ako chlap a spýta sa jej, či má ísť prvý on. Nikau miesto toho len čušal a hľadel všade možne po stenách sivej chodby.