Mesačný luk

«9»

„Takže tie šperky mi pomôžu nájsť Mesačný luk? Ako?" Mrmlala si otázky popod nos Moana keď sa prechádzala po izbe, ktorú jej pridelili. Odkedy prišli, nevykročila z izby a už to boli dva celé dni. Nikau ju nehľadal a ju to na jednej strane zarážalo a na druhej jej to vyhovovalo. Samota bola dlhoročnou priateľkou, nemala potrebu ju odháňať.

„Možno nájdem ešte niečo v denníku," napadlo jej a okamžite siahla po svojom vaku. Otvorila ho a začala sa prehrabávať v neusporiadaných veciach. Knižku v koženej väzbe však našla pomerne rýchlo. Vak odhodila vedľa seba a skokom sa usadila na posteli. Otvorila denník a začítala sa do stránok popísaných drobným písmom. Ruihin život bol zaujímavý, to sa nedalo poprieť, ale Moana sa z neho nedokázala dozvedieť to čo chcela a čo tak túžobne potrebovala. Neúspech ju neodradil, stále bola v presvedčení, že zápisky ryšavej čarodejnice skrýva nejaké tajomstvo.

Čítala dlhé hodiny, nevšimla si, že vonku je opäť tma a ani to, že jej niekto prišiel pozapaľovať sviečky a rozdúchať oheň v krbe. Vnímala každé jedno písmenko, zmeny v čomkoľvek čo našla, no stále nedokázala objaviť návod na nájdenie Mesačného luku. Akokoľvek chcela, nedarilo sa. Počas čítania mala momenty, kedy túžila knihu hodiť o stenu a následne ju podpáliť.

Tichá zaťukanie na dvere na malý okamih prerušilo jej hnev.

„Ďalej." Dvere sa otvorili a ona zbadala Nikauovu čiernu šticu, strapatejšiu ako zvyčajne. Inokedy tvár plná života bola strhaná únavou.

„Zajtra odchádzame na juh." Jediná veta, ktorá zaznela z jeho úst. Moana nestihla ani poriadne zareagovať a Nikau zmizol za svetlými dverami. Tmavovláska schytila vankúš a šmarila ho do dverí. Aspoň kúsok z jej hnevu a frustrácie ju opustil. No stále bola zúfalá. Neznášala neúspech a nedokázala ho ani vďaka svojej výchove zniesť. Neustály tréning ju naučil trpezlivosti a ceste k úspechu. Tento raz jej však trpezlivosť dochádzala akosi skoro. Prudko zabuchla knihu, usadila sa do kopy vankúšov a celkom pokojne položila denník po svojej pravej strane. Zavrela oči a v mysli si opakovala všetky formácie wäengu*. Dýchanie sa jej upokojilo, myšlienky prestali splašene pobehovať. Hlava sa jej zaborila hlbšie medzi vankúše a viečka jej oťaželi.

NIkau stál opretý o stenu hneď vedľa dverí do jej izby. Hlavou mu behali myšlienky len okolo nej. Hneval sa na ňu, pretože odkedy sa jej do rúk dostal Ruihin denník, nepustila ho z rúk. Mladík nemal šancu prečítať si niečo zo života svojej jedinej tety. Rytmicky zatínal a otváral päte. Mal chuť sa znovu vrátiť do jej izby a ten hlúpy denník si vziať. Avšak neurobil to. Po chodbe totiž k nemu kráčal majiteľ tejto honosnej pevnosti. Nikau sa mu úctivo uklonil: „Pane."

„Nikau Šahou," prehovoril tichým hlasom vysoký bucľatý muž, „som rád, že máme konečne možnosť sa stretnúť."

Mladík sa silene usmial. Tieto zdvorilostné stretnutia a frázy nenávidel. Zvolil by akúkoľvek inú možnosť ako zostať na tomto mieste plnom falošných ľudí. Hnusila sa mu prehnaná slušnosť a napäté tváre do čudesných úsmevov.

„Potešenie je na mojej strane, pane." Zdvorilo so stále sileným úsmevom prehovoril Nikau. Šlachtic sa usmial popod riedke fúziky svetložltej farby. Hlavou kývol Nikauovi aby ho nasledoval. Čiernovlasý chlapec nemal na výber. Kráčali pomerne krátko a o chvíľu sa pred nimi objavili masívne svetlé dvere. Pán pevnosti ich otvoril vďaka zvláštnemu mechanizmu. Nikaua prekvapilo moderné zabezpečenie. Stále si myslel, že šľachtické rodiny sú verné starým mechanizmom a predpokladal, že ani tu to nie je výnimkou. Jeho myšlienky sa okamžite rozbehli smerom k plánovaniu úteku. Zhrozil sa nad svojimi vlastnými nápadmi. Uvedomil si, že sa z neho pomaličky stáva paranoik.