Mesačný luk

«16»

Sedela pri jazierku hlboko ukrytom v lese. Spoločnosť jej robili len jej myšlienky a malá Pilria, ktorá jej spala na nohách búchajúc huňatým chvostom do Moaniných lýtok. Všade naokolo bolo šero, slnko sem svojimi lúčmi nedočiahlo takmer celý deň, avšak sem-tam prerazilo svojou žiarou cez listy. Les bol tichý aj napriek prírodnému napájadlu, ktoré by malo byť neustále okupované zvieratami. Avšak opak bol pravdou, tomuto miestu sa zvieratá akosi vyhýbali. Koruny stromov mlčali rovnako ako okolie jazierka. Možno by sa zdalo, že táto čistinka s jazierkom boli zakliate, lebo okrem Moany a jej malej koffikat, tam nebolo nikoho.

Na zapukanie vetvičiek sa strhla a prudko sa postavila na nohy. Pilria spadla dole a nahnevane zaprskala. Tmavovlasá dievčina si ju však nevšímala. Jedným skokom sa dostala za najbližší strom a pozorovala okolie okolo seba. Opäť zapukali vetvičky a zašuchotalo lístie. Spoza kríkov sa vynorila Ruihina postava a Moana si uľahčene vydýchla. Ryšavovlasá žena sa trochu zmätene obzerala okolo seba. Prisahala by, že tu pred chvíľou videla mladú Moanu.

„Hľadáš ma?" Spýtala sa Moana ticho a vystúpila z tieňa stromov. Staršia žena sa pri jej slovách strhla, chytila sa rukou za srdce a nakoniec aj prikývla.

„Niečo by som ti chcela ukázať Moana. Poď za mnou," vyzvala ju a už aj zmizla medzi stromami, presne na mieste odkiaľ aj prišla. Moana vykročila za ňou a predierala sa pomedzi nízke vetvy stromov. Mäkké tľapkanie jej prezradilo aj Pilriinu prítomnosť.

„Čo je také dôležité Ruiha, že si ma vytiahla z mojej premýšľacej chvíle?" Chcela vedieť dievčina. Červenovlasá žena sa však neotočila ani jej nijak inak neodpovedala. Moana mala stále výhľad len na jej chrbát. Povzdychla si a už v tichosti ju nasledovala do hlbšej časti lesa. Konečne zastavili a Moana takmer spadla z nôh. Všetko okolo nej žiarilo jasnými farbami a voňalo sýtymi vôňami.

„Kde to sme?" Jej zmätenosť bola na mieste a Ruiha sa na ňu pobavene usmievala.

„Tomuto miestu sa nie nadarmo hovorí ísodice*," odvetila jej Ruiha a Moana na ňu pozerala s vyvalenými očami.

„Prečo mi to vlastne ukazuješ?" Táto otázka nedala Moane pokoj.

„Pretože patríš medzi Niteho deti a tie majú práve vedieť o tomto úžasnom mieste, ktoré im podľa jedného starodávneho práva patrí." Ani toto prosté vysvetlenie Moane nestačilo, chcela vedieť viac.

„Prečo si mi ísodice ukázala až teraz? Vedela si predsa ešte skôr ako ja, že patrím medzi tie Niteho deti," vyzvedala ďalej tmavovláska. Ruiha sa na ňu usmiala a okolo úst sa jej vytvorilo niekoľko jemných vrások.

„Máš pravdu, vedela som to omnoho skôr ako ty, no musela som mlčať. To je jedna z podmienok, ktoré musíš dodržiavať keď stretneš niekoho, kto má s tebou spoločného Ducha," ozrejmila jej ohnivovlasá žena. Moane to konečne začalo dávať ako tak zmysel. Ruiha musí mať očividne veľmi dobrý dôvod prečo ju to zobrala práve dnes.

„Prečo dnes?"

„Čo prečo dnes?"

„Prečo práve dnes si ma sem zobrala?" Doplnila svoju otázku Moana a vyčkávala na odpoveď. Ruiha sa tajomne usmiala: „Nebolo to len tak. Vždy sa všetko deje z nejakého dôvodu. Mojim dnešným dôvodom je Šahouský tradičný ples, ktorého sa musíš ako Nikauova strážkyňa zúčastniť. Toto miesto by ti malo poskytnúť všetko, čo budeš potrebovať na nadchádzajúci večer. Uži si to Mo," oslovila ju nakoniec prezývkou, ktorú tak rád používal práve Nikau a potom niekam zmizla. Moana sa začala trochu prestrašene obzerať okolo sba, pretože naokolo sa začali zlietať drobné stvorenia podobné vílam, no keď sa im prizrela lepšie, mala chuť si jednu vraziť a zároveň sa smiať. Okolo nej sa totiž nezlietali víly, ale griflety všetkých možných farieb. Niekoľko ich veselo zahúkalo a posadali si na jej plecia. Jeden z nich, svetlomodrej farby, jej veselo zahúkal do ucha: „Večer z teba bude princezná, presne podľa šahouskej tradície."