Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
I've been waiting. Our beloved daughter, born for the revolution.
Takuya Iwasaki: Ace Combat 3: Electrosphere
Tma. Po celý čas nebolo nič, len tma. Vesmír v ktorom neexistoval jediný fotón.
Občas ticho striedal šum na samej hranici počuteľnosti a tiež menej často niečo, čo mohlo byť útržkami hlasov. Rovnako tak to mohli byť len klamné vnemy. Senzorická deprivácia robí svoje. Zvonku to prichádzať nemohlo – väzenie bolo dokonale zvukotesné.
Jediné, čo priestor ohraničovalo a dodávalo všetkému príchuť reality, boli štyri oceľové steny. Nič viac, žiadne zariadenie, len holá podlaha z rovnakého chladného kovu.
Toto bol jej svet.
Čas sa tu nedal odhadnúť a ona sa o to ani nepokúšala. Možno už žiaden čas neexistoval a všetko čo zostalo a naveky bude, je jej vedomie, mučené spomienkami a nočnými morami.
A potom – to takmer posvätné ticho, niečo preťalo ako oblúková píla. Zvuk škrípajúcej ocele búšil na sluchovú membránu, prepaľoval sa endolymfou a privádzal neuróny v mozgu do šialenstva. Ale tá zúfalá, vyprahnutá časť to vítala. Tá bola lačná po čomkoľvek, aj keby jej mali trhať mäso a šachy od kostí, len nech sa niečo deje.
Napoly očakávala, že do miestnosti cez úzky otvor prešľahne slabý pás svetla ako žiara fúznej bomby, spáli sietnicu a rozožerie očný nerv, zatiaľ čo ona sa bude zmietať v nekonečnej agónií. Nič z toho sa nestalo, svetla tu bolo sotva toľko, aby v ňom boli vidno vznášajúce sa čiastočky prachu. Ten na druhom konci sa zrejme neunúval zasvietiť si.
„Tak, ako sa cítiš?" Samozrejme, že to bolo iba zdanie, ale aj tak to znelo, ako keby tú vetu hovoril celú minútu.
„Ako keby bolo niečo, čo by som ti mohla povedať. Tu?"
„Ale no, načo tá irónia?"
„Počuj," dokonca sa jej podarilo odfrknúť, „prečo vlastne vedieme tento rozhovor?"
„Veď sme sotva začali..." povzdychol si, počuteľne sklamaný.
„Len mi uniká pointa, prečo by sme sa mali vôbec o niečom baviť."
„Niet divu... Ešte horšie, než som čakal," zašomral si.
„Čo si sa to pýtal? Hneď na začiatku."
„Totiž, ako sa... to je jedno. Povedz, nechceš niečo?"
Krátke zaváhanie. Ale naozaj iba krátke. „Som si istá, že jedného takého medzi tými chlapmi s búchačkami máš. S veľkým kokotom, spostého jak tágo, čo rád ubližuje zvieratkám. Stačila by hodina."
„To? Ale vážne..."
„Zrkadlo."
„Zrkadlo?" zatiahol o dosť prekvapenejšie.
„Áno, chcem zrkadlo," prisvedčila s nádejou v hlase.
„A to už načo?"
V nepoužívaných kĺboch to pukalo, ako sa prisunula k dverám a vytiahla sa k priezoru, až sa jej zuby takmer dotýkali kovu. Závan vzduchu.
„Chcem vidieť aká príšera sa zo mňa stala," vyslovila hlasom, ako keď malé dieťa skladá pesničku.
Ticho.
A potom výbuch smiechu.
Najskôr bola presvedčená, že rehoce ten chrapúň, potom však pochopila, že to ona sa zmieta v hysterickom záchvate, ako koruna všetkého šialenstva. Posledné zbytky príčetnosti vyšumeli ako plyn do vákua.
A znova ticho, prerušované len tým, ako sa pokúša zadržať smiech.
„Dohodnuté. Privedieme ti hračku. Čoskoro."
Buchnutie prepážky uzavrie medzeru na dverách jej cely a zanechá ju na okraji vesmíru.
