Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Plukovník bol človek, nízky mužík v zelenej uniforme, ktorému večne v tvári pretrvával nerozlúštiteľný lišiacky výraz. S baretom nakrivo a slnečnými okuliarmi o dve čísla väčšími vyzeral ako Mucha Puk ale jeden nikdy nevedel, čo od neho čakať. Zvlášť Maťo bol voči nemu podozrievavý.
Hoci sám nemŕtvym nebol, mal ghúlske stráže; dvoch obrov v chitínovej zbroji, ktorí sa od neho nepohli ďalej ako na meter. Celkovo udržiaval s ghúlmi čulé kontakty a Maťo bol toho názoru, že si ho vydržiaval niekto mocný za prísľubom premeny ako to robievala svojho času Evelina.
„Peniaze vám boli odoslané na účet podľa dohody," povedal Johan. „Viem, že je to zvláštna situácia ale musíte pochopiť, že ste naša jediná nádej."
„Ale samozrejme." Plukovník sa potmehúdky usmial pod zakrútené fúziky. „Vojna je o príležitostiach a pravý vojak sa ich musí vedieť využívať. Zisk za drobnú pomoc, čo viac si môže človek priať?"
Spolu s plukovníkom a jeho čatou sedeli na palube Chinooku, ktorý smeroval k miestu, čo im označil Milton. Plukovník sedel medzi svojimi ghúlskymi hromotĺkmi v chitínových pancieroch, v ktorých sa takmer nezmestili do uličky nákladovej paluby prepravného vrtuľníku. Vrhali na nich vražedné pohľady spod bledých masiek a plukovník sa usmieval ako teľa na pastvine.
Maťo s ostatnými sedeli v rade oproti. Všetci sa poriadne najedli znie príliš chutných zásob, Aki zhltla päťnásobok toho, čo oni. Zo základne pobrali všetko, čo sa im mohlo hodiť. Nataša im to tam slušne vyrabovala.
Uvedomovali si, že to, čo sa chystajú podniknúť ich možno bude stáť život ale ako Milton povedal, to, čo sa chystá urobiť Nataša je čisté šialenstvo. Maťo nemal dôvod Miltonovi neveriť, on sa pri svojich výskumoch s Alphou už stretol a vedel, čoho je schopná. Podľa jeho slov – pohltiť všetko, čo je príde do cesty. A možno i celý svet.
„A čo vaša misia, nie je to pre vás kontraproduktívne?" spýtal sa Maťo do interkomu.
„Ale kdeže," rozhodil prívetivo vojak rukami, ovešanými zlatými prsteňmi. „Tí chudáci z Islamského štátu deň-dva počkajú, beztak nám neutečú."
„Tak to rovno môžeme vybaviť, hneď ako skončime tu," odvetil Milton a nikto si nebol istý, či bolo myslené ironicky alebo nie.
Aki mlčky sedela na kraji s kalašnikovom na kolenách a obhrýzala si nechty. Od udalostí, ktoré sa stali pred pár hodinami ňou lomcoval zmätok a protichodné emócie. Jej detinská myseľ nedokázala pobrať taký čin, ako bola zrada od blízkej osoby a sčasti to bola vina, ktorú cítila za to, že tomu nedokázala zabrániť. Maťo ju pred odletom vzal stranou a snažil sa jej vysvetliť, že si nemôže klásť za zodpovednosť niečo, čo nemohla ovplyvniť ale ona len tradične prikývla a zarazila pohľad do zeme.
„Aki," povedal Maťo, po chvíli ticha, „Musíš mi sľúbiť, že až na Natašu narazíš, nezaváhaš. Ona ťa tiež už považuje za nepriateľa."
