Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
Jeden deň striedal druhý, tie sa preklopili v týždne a život na základni plynul v pomalom, otupnom tempe. Dni trávili poflakovaním, alebo váľaním sa v chládku, večery zas pri kartách alebo filmoch z Brunovej zbierky.
Ich jediné spojenie so svetom bola dedina, vzdialená štyridsať kilometrov, kam raz za čas jazdili Johan s Brunom po zásoby. Inak sa tu nebolo radno motať okolo, či už kvôli ozbrojeným skupinkám mudžahídov z Islamského štátu, ktoré tadiaľto raz za čas prechádzali, divým psom a nášľapným mínam.
Ale ani keď si Maťo lebedil na hojdacej plachte, natiahnutej medzi vyschnutý kmeň stromu a tyč, zabitú do zeme, stále mal oči na stopkách. Stále premýšľal o tom, čo mu Bruno povedal, že sa im podarilo vypátrať Reinera a miesto, kde ukrýva Alphu.
Namiesto toho, aby sa im podarilo Reinerovi ujsť, sa mu ocitli bližšie, než kedykoľvek predtým. Priamo krok od jamy levovej. Samozrejme, bolo vylúčené, aby o Sovovej skupine čokoľvek vedel, pretože ak áno, zjavil by sa im na prahu už dávno. Rainer predsa len neprekukol celý rozsah doktorovho plánu.
Najhoršie na tom bolo, že sa nenašlo nič, čo by mohli podniknúť. Aj keď Milton, Bruno a Johan vedeli o polohe onej základne už roky, neurobili nič. Nakoniec, čo by len zmohli? Traja trkvasi, ktorí mali od schopných bojovníkov i ghúlov kilometre ďaleko. Nemali vplyv, ani silu, boli len banda žoldnierov, ktorí sa pretĺkali, ako sa dalo. Milton Maťovi naznačil, že Sova niečo zamýšľal, to všetko si však vzal so sebou do hrobu.
O dôvod viac to neprezradiť Nataši. Ak by sa to dozvedela, buď by sa od strachu zbláznila a utiekla bohviekam alebo by sa za Reinerom bezmyšlienkovito vydala s búchačkou v ruke a to by bol jej koniec.
Maťo vedel, že je ich osud už spečatený. Na Slovensko sa už nikdy nebudú môcť vrátiť, vlastne, kamkoľvek by sa pohli, Reiner by si ich v okamihu našiel. Možno bolo na čase sa zmieriť s tým, že väčšinu svojej nesmrteľnej existencie strávia ako vyvrheli, túlajúci sa pustinou. Maťovi pri tom napadla otázka, či je toto lepšie ako nosiť pásku a byť sledovaný na každom kroku. Istota proti neistej budúcnosti, v tom bola tá otázka.
Uplynu prvý mesiac v Afganistane. Nataša sa narodila a vyrástla v Bratislave. Chýbalo jej to mesto, ktoré pulzovalo životom. Internet na každom kroku, preplnené autobusy, kaviarne, butiky a armyshopy, i ten smradľavý vzduch. Všetky tie drobnosti, ktoré väčšina ľudí nepochopí.
Stála pod mizivým kúskom tieňa, ktorý vrhal slnečník z pozváraných trubiek a kusu plachty. Zvierala svoj S&W 64 a mierila na plechovku od piva na železnej koze.
Ten revolver bol jediná zbraň, ktorá im z ich výpravy o ktorú neprišli. Pre Natašu to nebol len kvér, ale možno jediné spojenie s domovom, ktoré jej zostalo.
Fosforová muška opisovala pred plechovkou krivolaké cestičky ale ona sa snažila nevnímať to a sústrediť sa na tlak prstu na spúšti. Ako keď sa učila strieľať.
Čo je to poondiatých desať metrov?
Kladivo dopadlo na zápalník a pustatinou sa rozľahol výstrel. K jej smole guľka minula plechovku tak tesne, až ju tlaková vlna rozkývala, no skončila v hrdzavej karosérií nákladiaku, z ktorého za tie veky zostalo už len torzo.
Naštvane, či skôr rezignovane si povzdychla, hodila zbraň na drevený stôl a zvalila sa na stoličku. Nenamáhala sa skúšať to znova. Keď to nezvládla na prvý raz, nemá to zmysel. Okrem toho, 38. Special je strelivo, ktoré sa v týchto končinách ťažko zháňa.
Problém nebol v tom, že je o jedno oko chudobnejšia. Ani že strieľa ľavačkou. Na toto všetko ju tréning pripravil. Istý čas sa jej motala hlava z obmedzeného zorného poľa ale to už odznievalo.
Zdvihla ruku a zadívala sa na ňu. Realita bola neúprosná, nepomáhalo ani keď si spevnila zápästie bandážou. Výcvik s ostatnými lovcami aj s mamou, ani skúsenosti zo skutočného boja ju nedokázali pripraviť na toto.
Kedysi o nej hovorili, že to dotiahne na post v Rade, že je stroj na zabíjanie. Ak jej to vtedy pripadalo roky vzdialené, teraz mala pocit, ako keby to patrilo do inej reality.
Iste, stroj na zabíjanie. Stroj, ktorý sa rozbil, taká sa je pravda.
Povzdychla si opäť a oprela zafačovanú hlavu. Počula ako sa obďaleč Milton s Bruno o čomsi hádajú.
Obzrela sa a uvidela ako si k nej vykračuje Maťo. Niesol kotúč drôtu a cez plece mal prehodené kladivo. Po poludní tu teplota dosahovala vražedných päťdesiat stupňov, bol vyzlečený do pol pása, takže sa jej naskytol výhľad na jeho vyvalený bachor i staré tetovania z čias keď slúžil u Iblisa. Cez hlavu mal previazanú šatku, psie známky sa mu lepili na holú hruď.
„Baví ťa to, grilovať sa na slnku?" vyzvedala Nataša.
„To vieš, hej. Povedali sme si, že by bolo fajn opraviť ten plot. Kým tu pár mesiacov neboli, prehnala sa im tadiaľto piesočná búrka a prevrátila všetko hore nohami. A ja reku, prečo nie, nech sa trochu zavďačím," odvetil Maťo, hodil náčinie na stôl a rozvalil sa so svojou korbou na druhej stoličke.
„Len tak pomimo, kde sú Aki s Johanom? Od rána som ich nevidela."
„Išli hľadať štrkáče," objasnil Maťo.
„Štrkáče?" podvihla obočie Nataša. „A načo im budú?"
„Mňa sa nepýtaj," mykol ramenami Maťo.
Nataša odvrátila zrak a zadívala sa na plechovku, ktorá stála pred nimi.
„Čo je?" nadhodil Maťo, keď videl Natašin rezignovaný výraz.
„Ako by ti asi bolo, kebyže nie si schopný trafiť ani vráta od stodoly?" precedila frustrovane bez toho aby sa na neho pozrela.
„Myslel som, že ľavačkou strieľať je pre teba hračka," divil sa Maťo, no potom si uvedomil, že týmito rečami sa ďaleko nedostane. „Neboj, zoženieme ti malorážku, nech môžeš trénovať."
„V tom ti nie je, dočerta!" vyprskla Nataša a zdvihla dlaň pred neho. „Ako mám kurva strieľať, keď sa mi trasú ruky? Ako vojak som odpísaná! Môžem byť vôbec rada, že si trafím vidličkou do huby!"
„No tak, Nat," snažil sa krotiť jej nečakaný výbuch. „Aj keby ti odsekli hnáty, neznamená to, že si ako vojak skončila. Nie pokiaľ máš vôľu bojovať."
Zadívala sa na svoje ruky položené na stole. Pripadala si ako pacient s Parkinsonom, to chvenie zmierniť nedokázala, nech robila, čo chcela.
„Neprechádza to, vo dne, v noci. Milton hovoril, že mi poškodilo motorické centrá ale vraj to môže byť mať aj psychickú podstatu. Alebo oboje," povedala po chvíli.
„A čo tak skúsiť meče, hm?" snažil sa odviesť jej myšlienky iným smerom.
„To by sa tu muselo váľať aj niečo iné, okrem hrdzavých mačiet," nadhodila s ľahkým úškrnom.
