Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Hovorí sa, že kto sa díva do priepasti, riskuje, že sa priepasť pozrie späť na neho. Reiner to vedel. Vedel, že priepasť sa na neho vždy díva tisíckami očí. I v túto chvíľu.
V jeho pracovni bolo namiesto zadnej steny jedno veľké sklo, ktorým sa dalo dovidieť do nádrže. Také priezory boli po celom kruhovom obvode základne, ktorá obopínala nádrž, takmer každom poschodí. A on mal jedno súkromné okno len pre seba.
Za tým sklom, v gigantickej podzemnej nádrži uprostred púšte, plnej morskej vody, sa v stázovom poli vznášala samotná Alpha. Bola na tomto mieste od svojho zrodu. Od chvíle, kedy jej zárodok našli v hlbinách Severného ľadového oceánu, neďaleko Grónska a previezli ju sem, kde ju nechali vyrásť.
Bola neskutočná. A gigantická, samozrejme. Na dĺžku mala po obvode sotva dvadsať metrov ale dĺžkou dosahovala stovky metrov. Jej trubicové telo sa vznášalo v nádrži ako povraz vo vode, prechádzajúc naskrz podlažiami základne. Pripomínala stromatolity, len v omnoho absurdnejšej podobe. Kolónia organizmov a zároveň jedno.
Voda bola kalná ale Reiner mal lepší zrak, než ktokoľvek iný. Bola čierna ako noc, mala tisíc očí a tisíc chápadiel, ktoré sa vlnili a ohmatávali vodu okolo seba. Nepredstaviteľné množstvo očí, ako čiernych vajec po celom jej obvode, videlo všetko. I Reinera samotného.
Jeho mentálne spojenie s Alphou bolo slabá a nejasné, hoci práve on mal v sebe časť z nej. Bol to Reinerov úmysel, ukryl sa pre ňou a aktívne jej bránil preniknúť mu do vedomia. Kým všetci ostatní pre ňu boli ako nepatrné, ledva živé svetielka, on v jej očiach žiaril ako pochodeň, hodená do tmy. Najsilnejšia korisť. Bolo to riziko ale on ho bol ochotný podstúpiť.
Stázové pole ju izolovalo od okolitého sveta a udržiavalo v stave, ktorý by pri obrovskej nadsádzke a pre nedostatok pojmov, dal vzdialene prirovnať k spánku. Ale Alpha skutočne nespala, nič ako bdenie a spánok nepoznala. Tisíce očí boli stále otvorených, sledovala všetko ako sa šelma díva z klietky na svojich väzniteľov.
Reiner sám pochyboval, že pred sebou má skutočného tvora; ak by sa niečo také dala vôbec označiť pojmom tvor. Nech to však bolo akokoľvek, napriek tomu bola entitou, schopnou uvažovania. Alpha vskutku ukázala, že má inteligenciu, hoci to zlovestné vedomie desilo aj niekoho, ako bol Reiner.
Áno, vnímalo to, uvedomovalo si to a vykazovalo známky myslenia. Ale bola to cudzia, neľudská inteligencia, príliš odlišná, než aby vôbec malo cenu sa jej pokúšať porozumieť.
Obišiel stôl a dotkol sa skla. Nech už bol zámer stvoriteľov Alphy akýkoľvek, on ju využije vo vlastný prospech. Obráti ich zbraň proti ním a urobí z nej mocný štít pre ľudstvo.
Natiahol sa svojim vedomím k Alphe a zastavil pred stázovým poľom, akoby nechcel prebudiť leva, spiaceho vo svojej nore. Jeho psychický dotyk v nej nevyvolal žiadnu výraznú reakciu, iba nejasné, inštinktívne zachvenie.
