Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
Chvíľu trvalo, než sa mu zrak zaostril. Prvý vnem, ktorý k nemu doľahol, bolo kvílenie sirén. Nad jeho hlavou pulzovali červené, núdzové svetlá, ktoré v pravidelných intervaloch pretínali absolútnu tmu, ktorá tu panovala.
Voda sa stále valila z nádrže, tvoriac tak skoro fontánu, ale Maťo to bohapusto ignoroval. Ležal na chrbte na plošine z liatinovej podlahy, voda z neho kvapkala cez mriežku na zem pod ním. Vyzeral navonok v poriadku, všetky mizivé rany, ktoré utŕžil, sa už dávno zatiahli, i kosti sa už takmer zahojili. Tričko mal roztrhané ale o kanady nejakým zázrakom neprišiel. V ústach cítil slanú pachuť a vzduch i tu páchol soľou a chemikáliami.
Bez teatrálnosti ako vykašliavanie vody a stonania od bolesti sa o zábradlie zdvihol na nohy. Cítil sa vlastne v pohode, až príliš v pohode na to, že práve absolvoval bezmála kilometrovú jazdu grandióznym tobogánom.
Opasok so záložnou zbraňou neprišiel, na rozdiel od vesty s balistikou a batohu. Kedy mu ich prúd vyzliekol si nevedel ani za Krista spomenúť. Odopol pútko na stehennom puzdre a vytiahol starý Glock 19. Popotiahol za záver, či má náboj v komore.
„Tak budeme hrať s tým, čo máme."
Vydal sa po kovových schodíkoch smerom k dverám. V kanadách mu čvachtala voda. Sprevádzalo ho blikanie červených svetiel a kvílenie poplachu. Dvere zamknuté neboli, Maťo pootvoril a vykukol von. Z oboch strán bol čistý vzduch, nikde ani nohy.
S pištoľou v pohotovostnej polohe vykročil na chodbu. Interiér základne bol ladený do gotického štýlu, mramorová podlaha so šachovnicou, drevený nábytok i dvere, barokové stĺpy a výzdoba. Na zemi skutočný, červený koberec a svetlá v tvare svietnikov to iba podtrhovali. Reiner sa očividne rád teatrálne prezentoval so všetkou okázalosťou. Možno to malo na hostí budiť dojem vznešenosti a časov dávno minulých ale pre Maťa to bol gýč. Fakt si nepotreboval pripadať ako Alica v krajine zázrakov. Skôr mal pocit, že sa zjavil v nejakom nechutne luxusnom hoteli.
Zo všetkého najviac sa musí najprv zorientovať, potom môže premýšľať ako nájde ostatných a i Natašu. Pokiaľ ju Reiner nedostal skôr.
Prilepil sa ku klenbe pri stene, keď z križovatky vpredu začul dupot. O sekundu tadiaľ prehrmela skupina Reinerových mužov a stratila sa v bludisku chodieb.
Maťo si uvedomoval, že musí vyriešiť ďalší pálčivý problém. Jeho palebná sila bola zúfalo nepostačujúca proti hovädám v exozbroji a všakovakým iným ozrutám.
Zabočil do ďalšej chodby a zamieril k výťahom. Voda z neho stále kvapkala, dúfal, že nenatrafí na naštvané upratovačky, ktoré ho zjebú zato, že im tu špiní koberce. Netušil, či sa vôbec niekam dostane výťahom, kľúč totiž mal pri sebe naposledy Milton.
I tak sa to rozhodol skúsiť a stlačil pozlátené tlačidlo. Kabína sa dala do pohybu. Než sa stačil nazdať, dvere sa s cinknutím otvorili a Maťo zostal stáť ako privarený.
