Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
Kedysi, keď lovila a zabíjala ghúlov i nepriateľov Rady, robila to s odhodlaním a zápalom sebe vlastným. Ale teraz cítila, že jej niečo chýba. Počas svojej cestu útrobami základne za sebou zanechávala mŕtvoly Reinerových mužov ale hlavne civilistov, technikov, vedeckých pracovníkov a ďalších, ktorí nemali proti jej hnevu najmenšiu šancu.
Možno je to cieľ, čo teraz nemám. Ale predsa, pomsta nie je dosť?
Prechádzala strojovňou, v ktorej teraz panovalo nepatričné ticho, prerušované len k kvapkaním vody z presakujúcich trubiek a škrípaním jej krokov po železnom pletive podlahy. Okolo sa kondenzovala chladná hmla z unikajúceho chladiaceho média a vzduch bol presýtený pachom čpavku a morskej vody.
Už vyradila a poškodila čo mohla, predovšetkým odpojila elektrické rozvody k nádrži, prívod energie teraz zaisťovali iba záložné systémy, ktoré boli mimo jej dosah. Stázové pole však vyžadovalo omnoho väčšie dodávky energie, než aké boli schopné poskytnúť náhradné agregáty. Tie boli len pre prípad nutnej údržby. Nevyznala sa v počítačoch až tak dobre, aby bola schopná spraviť niečo sofistikované ako Maťo, tak iba spustila evakuačne protokoly a naformátovala systém k ovládaniu integrity nádrže s Alphou. Kaskáda zariadení a systémov, udržujúcich tú ohavnosť na uzde, začala fatálne zlyhávať a každou minútou bola bližšie k zrúteniu.
V exozbroji na sebe a s útočnou puškou AR57 v rukách, ukoristenými z jednej zo zbrojníc, postupovala vpred ako zosobnenie skazy. Človek alebo ghúl, rozdrvila každého, kto jej prišiel do cesty. Chodba končila oceľovým vrátami, ktorými prešla.
Ocitla sa v rozľahlom, kruhovom átriu, po ktorého obvode stáli stĺpy, zdobené bohato vytesanými freskami. Stĺpy obkolesovali kopulovitý strop zo skla a rovnako tak aj steny tu slúžili ako okná do nádrže. Pripomínalo to tu honosné podmorské akvárium, s kachličkovou podlahou a oknami, osadenými zlatými a drevenými rámami. Odrazy vody z nádrže sa vlnili po zemi. Reiner isto chcel, aby to pôsobilo veľkolepým dojmom. Alphu si tu návštevník mohol pozrieť v celej jej ohavnej kráse.
Teraz však bola voda kalná a pulzovala žiarou z výstražným svetiel, spolu z mihotavou aurou kolabujúceho stázového poľa. Nataša, ako bez ducha prešla k protiľahlej stene. Nebolo tu ani nohy, svetlá stále svietili. Ona však neprišla obdivovať krásu podzemnej architektúry.
Priblížila tvár k oknu, nádeji, že zahliadne vo vode Alphu. Morská voda však bola nepriehľadná a jediné, čo sa dalo vidieť, boli čiastočky hmoty, preháňajúce sa nádržou. Namiesto toho v skle uvidela svoj vlastný odraz.
Nechcela uveriť, že sa to pred ňou jej vlastná tvár. Vlasy sa jej lepili do tváre, premočený obväz začínal presakovať hnisom, čiernym ako decht, ktorý jej stekal po tvári do ohavnej masky a vytváral na nej groteskné mapy. Zdesene odstúpila od skla, pretože nemohla uveriť, že sa díva na svoj obraz.
Nie. Nie je to cieľ, čo nemám...
Boli to zásady, ktoré stratila. Keď bola mladšia, myslela si, zmyslom lovcov a Rady je vyhladiť všetkých ghúlov po celom svete. Ale to nebola pravda. Nie, my sme tu preto, aby sme chránili bezbranných, povedal jej kedysi jeden z vysoko postavených členov Rady. Nezabudni, bojovať pre radosť zo zabíjania alebo potravu a bojovať pred dobro iných, je to, čo nás líši od tých netvorov tam vonku.
