Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Maťo nebol jeden z tých, ktorí trpia strachom zo stiesnených priestorov a to i navzdory svojej objemnej telesnej schránke. Za svoj život sa už musel pri plnení úloh pretiahnuť toľkými absurdne úzkymi otvormi, až to popieralo zákony fyziky. Ale v momente, kedy sa z dna nádrže nasúkal do potrubia, vedúceho podzemnou základňou, na moment o sebe zapochyboval.
Voda bola ľadová ako smrť a Maťa napadlo, že ju udržiavajú na tak nízkych teplotách zámerne. Rozžal baterku a začal sa skôr plaziť, ako plávať, vodným potrubím, tlačiac pred sebou batoh i so zbraňou. Johan bol tesne pred ním, videl jeho podrážky vo svetle baterky.
Ľutoval, že si nevyzul topánky a nezložil výstroj, než sem vliezol, takto si tu pripadal nemotornejší a potrubie mu prišlo stiesnenejšie, než v skutočnosti bolo. Odstrkával sa po dne potrubia a ich rýchlosť sa pohybovala okolo desiatich centimetrov za sekundu. Maťo tu rozhodne netúžil stráviť večnosť.
Náhle sa ich postup zastavil. Maťo sa zdvihol ku stropu, aby dovidel na Johana. Ten sa na neho spoza ramena pozrel a pokrútil zovretým zápästím. Milton zrejme narazil na uzáver.
Po chvíli sa konečne pohli vpred. Johan preplával skrz otvorený poklop, podobný tom, ktorý videli na povrchu, Maťo ho nasledoval.
Obklopila ho tma a on si uvedomil, že sa ocitli v ďalšej sekcií. Potrubie v ktorom sa nachádzali bolo päťnásobne väčšie ako to predtým a ústilo oboma smermi. Bolo tom dosť priestoru, aby mohli plávať vedľa seba. Maťo vyhľadal svetlom baterky Miltona, vznášajúceho sa vo vode. Ten im rukou naznačil smer, ktorým sa majú vydať. Nezostávalo nič iné, než mu veriť a tak všetci štyria začali plávať masívnym potrubím.
Bolo fajn môcť pre zmenu opäť sa voľne pohybovať. Maťo i ostatní si opäť hodili batohy na ramená, čo bolo pohodlnejšie ako ich vliecť pred sebou. Aki sa vo vode snažila predvádzať kotrmelce, dokým ju Maťo nestiahol za členok a nepočastoval vražedným pohľadom. Očividne sa jej tu páčilo.
Raz ju budem musieť vziať do akvaparku.
Maťo uvažoval, aká veľká musí byť nádrž s Alphou, ak na čerpanie vody potrebujú potrubie takýchto rozmerov. Vedeli ktorým smerom by mali ísť, no vôbec netušili, kam plávajú. Nebolo vidno viac ako na dva metre, voda pohlcovala svetlá ich bateriek ako špongia. Maťo blúdil lúčom svojho svietidla v temnote, až zasvietil na stenu potrubia.
V pravidelných intervaloch sa po obvode podvodného tunela nachádzali výstupky, ktoré však celkom určite neboli nity, držiace pokope jednotlivé spojnice potrubia. Maťo pri ďalšej príležitosti spomalil a priplával k stene. Po chvíľke sa mu za pomoci pazúrov podarilo jeden z tých výstupkov odtrhnúť od kovovej steny. Posvietil si na elektronickú súčiastku a otáčal ju v prstoch. Chvíľu sa mu v hlave premietali všetky znalosti, ktoré mal, až mu to zrazu došlo.
To je senzor. S najväčšou pravdepodobnosťou detektor pohybu, či zmeny tlaku vody.
Dávalo to zmysel. Reiner neponechal nič na náhodu a zabezpečovací systém nechal nainštalovať naozaj všade. Nataša sa sem musela dostať podobne ako oni. Či už boli senzory funkčné alebo nie, teraz sa všetka pozornosť základne sústredila na obranu. Sotva by niekto kontroloval nejaké potrubie.
Pozrel sa pred seba a zistil, že je pozadu. V duchu zahrešil a začal plávať temnou vodou. Vzhľadom na kilá navyše a batoh na chrbte to vyžadovalo značné úsilie ale nakoniec svoju grupu dohnal. Pripadali si ako potápači, ktorí skúmali črevá veľryby. Podľa toho, čo im Milton povedal, ich ešte čaká dlhá cesta. Všetci dúfali, že biológ vie, čo robí. Nikto netúžil umrieť pomalou smrťou, pri ktorej by ich zabilo vlastné telo. Nebolo by to skutočné utopenie ale aj ghúlovia ku svojej existencií kyslík potrebovali.
Voda bola kalnejšia, chuchvalce čohosi sa okolo nich vznášali ako sneh. Maťo si zrazu uvedomil, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom. Zdvihol ruku pred seba a zacítil prúd. Nevenoval tomu pozornosť a plával ďalej. Po pár metroch však prúdenie zosilnelo a všimli si to aj ostatní. Zastali a nechápavo sa rozhliadali okolo seba. Bolo zlé, že spolu nemôžu komunikovať.
Prúd bol už znateľný, až im povievalo oblečenie a popruhy na výstroji a batohoch. Šlo to z opačného smeru, ktorým prišli. Aki to začalo znenazdajky unášať. Johan náhlivo pokýval rukou a všetci začali plávať vpred, čo to dalo.
Toto sa mi vôbec nepáči.
Už nemuseli vôbec plávať, samo ich to hnalo vpred. A potom to prišlo. Rázová vlna ich zasiahla ako lavína. Potrubím sa prihnal obrí vír, ktorý ich strhol so sebou. Bolo to tak nečakané, až Maťovi vyrazilo baterku z ruky. A vtedy začala tá pravá jazda.
Svet pohltila tma, v ušiach mu hučala voda. Snažil sa v tom šialenom prúde získať stabilitu ale váha batohu spôsobila, že sa preklopil do tej najhoršej možnej polohy – hlavou dole a mohol už iba bezmocne sledovať, ako ho unáša dravá voda.
Maťo pocítil ako do niekoho napálil, ale keď sa pokúsil natiahnuť sa po ňom, už bol preč. Prúd sa s nimi pohrával ako loptičkami vo večernom lote, narážali do stien potrubia i jeden do druhého. Proti tej nesmiernej sile sa však nedalo vzdorovať.
Zúfalo šmátral okolo seba v snahe sa zachytiť čohokoľvek na okraji ale bola to márna snaha. Maťo pri tom stratil potápačské okuliare. Voda mu prenikla cez nos do hrdla, bola odporne slaná a pálila v nosnej priehradke ako kyselina. V mysli sa mu mihla spomienka na to, ako ho kedysi spolu s Andrejom strhla voda v Bratislavských splaškoch. Vtedy čistili kanalizáciu mesta od zamorenia fextami a podarilo sa im výbušninami spolu s hniezdom odpáliť aj podzemnú rieku, ktorá sa vyvalila do stok.
Náraz prišiel absolútne nečakane. Rana to bola tak prudká, že by bežného smrteľníka rozdrvila na kúsky. Prúd ho nemilosrdne vrhol do steny potrubia, až si nestihol uvedomiť, že mu praskajú kosti a kĺby vyskakujú z miest. Pred očami sa mu zablesklo a sila úderu mu prešla celým telom.
Musel byť chvíľu mimo, pretože si uvedomil, že sa čosi zmenilo. Prúd ho odrazu neunášal vodorovne ale smerom dole. To, do čoho narazil, bol ohyb potrubia a on sa teraz rútil do hĺbky.
Popruh na batohu sa odtrhol a sila vody mu ho vyšklbla z ramena. Podarilo sa mu zovrieť pažbu guľometu ale vír bol aj pre ghúla prisilný a zbraň i s batohom zahučali v temnote. Nevedel, kde sú ostatní a či vôbec náraz prežili.
Vír ho vrhol na kraj a omlel o steny potrubia. Do čohosi na stene narazil ale to už ho sťahovalo hlbšie. Už takto musel klesnúť desiatky, ak nie stovky metrov. Hmatal po stene a snažil sa nájsť čokoľvek, aspoň jediný centimeter, čoho by s zachytil a spomalil tak svoj pád.
Ruka mu udrela po čomsi po ceste. Uvedomil si, že sa to tu nachádza v pravidelných rozstupoch. Po ďalší raz už bol pripravený. A ukázalo sa, že sa nemýlil.
Prekĺzol okolo toho telom a v poslednej sekunde jeho prsty zovreli oceľové madlo. Dokázal to, skutočne tu niečo bolo. Druhou rukou prekonal silu prúdu a chytil sa ho oboma. Zistil, že pod kolenami má ďalšie, zaprel sa o nich nohami. Voda sa ho snažila stiahnuť so sebou, tričko mu vialo ako zástava.
Keď získal stabilitu, začal voľnou rukou šmátrať pred seba. Nahmatal výstuž a prešiel po hrboľoch nitov, ktoré ju držali na stene až čosi našiel. Bola to to páka zámku od poklopu. Zatiahol za ňu ale zistil, že poklop otvoriť nebude hračka. I keď sa vráta otvárali do strany, vďaka prúdu to bolo takmer nemožné. Maťo však napol sily a odtlačil poklop na pántoch dosť na to, aby sa dokázal prepchať skrz.
Hmatom zistil, že sa ocitol v podobnom úzkom potrubí, ktorým sem vliezli a k jeho úľave, že na neho už nepôsobí ten strašný prúd. Zostával mu jediný možný smer a preto sa ním vydal. Ani nie po dvoch metroch sa ocitol v nádrži. Vyplával nahor a našmátral rovnaký poklop s kolesom, akým sa sem dostali.
Modlil sa aby západky neboli zapečatené a mal šťastie. Aj keď bol pohan ako bič, prisahal, že po tomto pôjde hodiť aspoň centík do najbližšieho kostola. Bolo fuk, či ho spasil pánboh, Alah, špagetové monštrum, Nergal alebo Vládcovia; kľuka sa dala otáčať a zámkový mechanizmus sa pohol.
Všetko silou vyrazil poklop dohora a vynoril sa na hladinu. Opäť do temnoty. Bez váhania sa prehupol cez okraj a s rachotom dopadol na železnú podlahu.
