Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Do Lijiangu dorazili na počudovanie všetkých bez komplikácií a ešte k tomu včas, dokonca o pár hodín napred. Prevádzač ich vysadil na kraji mesta, kúsok ďalej od letiska. Mužík si od nich vzal peniaze, nervózne poďakoval a už sa chvatom poberal preč. Rýchlo nasadol do svojho úbohého nákladiačiku, rýchlo sa poobzeral okolo seba a už frčal preč čo to dalo.
„Mám pocit, že ten sa ghúlmi už nikdy jakživ nezapletie," poznamenala Nataša, keď sa im na úzkych cestičkách stratil z dohľadu.
„Tým lepšie pre neho," odvetil Maťo a nahodil si batoh na chrbát.
A tak sa vybrali smerom k letisku. Schyľovalo sa už k večeru, no i tak majú pár hodín, než dorazí kontajner v ktorom poletia naspäť. Do ktorého opäť všetci zalezú na ďalší deň. Nutné dodať, že ani jeden z nich sa na to netešil. O to viac, že ich snaha vyšla nazmar.
Prešli okolo diaľnice a zamierili k letisku. Ani jeden z nich nemal náladu na družnú debatu, každý zo svojich vlastných dôvodov. Až sa vrátia domov, Maťo sa bude musieť s Natašou porozprávať. Za posledné mesiace sa čím ďalej vzďaľoval od dôvery, ktorú v ňu mal. Nebolo to len preto, lebo sa správala ako roztopašné decko. Bol to práve ten fakt, že si ho dovolila obviniť z toho, že má niečo v pláne a ktorý mu napovedal, že ona sama nemá čisté svedomie.
Pred letiskom nebolo ani živej duše, parkovisko bolo takmer prázdne. Maťovi to prišlo zvláštne, hoci toto mesto bol takpovediac zapadákov, i tak to tu obvykle hýrilo životom. Pustil to však z hlavy a spolu s Natašou sa vybrali ku skladom.
Presvedčili sa, či je čistý vzduch a vošli do toho svojho. Sklad bol prázdny, ich ponorka sem očividne ešte nedorazila. I navzdory tomu, že tu boli priskoro, Maťa ovládlo zlé tušenie. Zhodil batoh a rozhliadal sa.
„Aki?" zavolala Nataša. „Si tu? To sme my."
Chvíľu nič, potom vrzli dvere od komory v rohu. Spoza tmy sa vynoril pár strieborných oči. Aki vyletela z komory ako veľká voda a vystískala najprv Natašu, potom Maťa. Očividne jej bolo samej smutno.
„Takže... Podarilo sa?" vyzvedala Aki.
„Nanešťastie nie. Ale z toho si nič nerob," poťapkal ju po hlave Maťo. Potom si všimol jej napätého výrazu. „Aki, deje sa niečo?"
Tá sklonila zrak.
„Ja neviem. Cítim... niečo," zovrela si tričko na hrudi, akoby sa im snažila niečo naznačiť. Prežívala úzkosť ale netušila, čo to vôbec znamená.
Nakoniec, je dieťaťom a deti nevedia svoje pocity vyjadriť, pomyslel si Maťo. Tak to hovoril Sova.
„Aki, kde je doktor? Ešte sa nevrátil?" spýtala sa jej Nataša.
Pokrútila hlavou, potom si ale spomenula. Vytiahla Maťov mobil, ktorý si u nej nechal a podávala mu.
„O čo ide?" spýtal sa Maťo a vzal si ho.
„Veď vieš, že neviem čítať," zašomrala dotknuto. „Prišlo to pred chvíľou."
Maťo si otvoril jedinú novú správu, ktorá tam bola. Od Sovu, pochopiteľne. Prečítal si ju a v tvári sa mu zjavil zamračený výraz.
„Maťo?" Nataša vytušila, že všetko tu nie je s kostolným poriadkom. Atmosféra v hangári zhustla.
„Od Sovu. Vraj máme prísť do haly. Všetci," povedal úsečne a hodil jej mobil.
Prečítala si správu, zatiaľ čo Maťo rázoval k batohom. Aki tam len stála ako stratená, netušiac, čo sa deje. Rozopol batoh a začal vybaľovať ich výstroj a zbrane.
„Počkaj, vysvetlíš mi, čo to má znamenať?" spýtala sa Nataša zmätene, keď k nemu prišla. „Veď len napísal, že máme prísť za ním."
„Je to pasca," povedal úsečne Maťo, bez toho aby sa na ňu pozrel.
Vytiahol z báglu dve M14 Rogue, ktoré si vzali na cestu a hodil Nataši tu jej, obohatenú o puškohľad a dvojnožku.
„Pozri sa okolo seba," povedal a skontroloval zásobník, či má plno. Zacvakol ho späť do zbrane a zatiahol za záver. „Nehovor mi, že je normálne, aby tu nebola ani noha. Toto smrdí už z diaľky," rozhodil rukou okolo seba.
„No keď povieš," utrúsila a kontrolovala svoju zbraň.
Prázdny sklad naplnilo dorážanie zásobníkov do zbraní, naťahovanie záverov a cvakanie praciek. Maťo si pripol opasok so sumkami, výbavou a záložnou zbraňou. Aki tiež dostala svoj Sig Sauer GSR, aby sa nepovedalo.
Konečne boli všetci v plnej zbroji a pripravení vyraziť. Prinajhoršom si koledujú o divadlo ale Maťov inštinkt vojaka teraz zavýjal na cele kolo.
Nataša vykročila k dverám ale cestu jej zatarasila Maťova objemná korba. Zdvihla k nemu zrak.
„Nat, teraz ma počúvaj," začal na rovinu a bez jeho fórov, čo u neho nebolo zvykom. „Bez ohľadu na to, čo sa medzi nami za posledné dni stalo, potrebujem sa na teba spoľahnúť. Keď sa vrátime, porozprávame sa o tom ale teraz ide všetko bokom. Chcem, aby si fungovala, kapíš?"
Nataša nič nepovedala, iba prikývla. Vedela rovnako ako on, že vo vojne musia ísť podobné malichernosti bokom.
„Fajn," odvetil, teraz naozaj nemal chuť na žarty. „Pôjdem dnu, sám. Nájdeš si dobré postavenie a budeš ma kryť. Aki, ty pôjdeš zozadu. Nerob nič, kým ti nepoviem, alebo sa nezačne strieľať," obrátil sa k nej.
Tá pokývala hlavou, na znak že rozumie. Maťo vedel, že sa o ňu bojí zbytočne. Revenanta, ako ona, len tak niečo nemôže ohroziť.
Opustili svoj sklad a vydali sa k letisku. Maťo zamieril k hlavnému vchodu, Nataša s Aki opačným smerom. Až teraz si začínal plne pripúšťať, že tu niečo visí vo vzduchu. Akoby ním a svetom okolo prechádzalo elektrické napätie, ktoré mu rezonovalo v lebke ako predzvesť blížiacej sa búrky. Aki rozhodne nebola so svojimi pocitmi vedľa.
S M14tkou v rukách sa sunul popri múru letiska a bolo mu fuk, či ho niekto uvidí. Nakoniec, ani nemal kto. Parkovisko bolo úplne vyľudnené. Prikrčil sa na rohu, odkiaľ dovidel na vchod a nahmatal mikrofón na krku.
„Nat? Aká je situácia?"
„Som na pozícií. A toto sa ti nebude páčiť," odpovedala cez vysielačku.
„Vidíš doktora?" spýtal sa.
„Hej, je tam. A s ním tucet ďalších. Ozbrojení, automatické zbrane, držia hliadku. Neviem posúdiť, čo sa tam deje, Maťo."
„Idem to zistiť. Kryješ ma a istíš náš ústup. Ako za starých čias, pamätáš?" dodal, keď si spomenul na ich prvú akciu v Helixe.
„Hej, ako za starých čias," odvetila a Maťo by odprisahal, že sa pri tom usmiala, hoci to nemohol vidieť. „Budeš mi za to dlžný ďalšiu zmrzlinu, ty zmrd."
„Budeš ju mať, s mozgom a buľvami. Končím," povedal Maťo a nadhodil si zbraň. Presondoval okolie a vyrazil k vstupnej bráne.
