Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dvere na fotobunku sa odsunuli a na Maťa dýchol klimatizovaný vzduch z ktorého mu nabehla husia koža. Vstúpil dnu a napoly čakal zdesené pohľady turistov a ochranku, ktorá sa ho zberá spacifikovať.
Nič z toho sa ale nekonalo. Vo vestibule nebolo ani živej duše. Dokonca ani v diaľke nepočul pristávať, či odlietať žiadne lietadlo. So zbraňou v pohotovostnej polohe sa vybral ďalej, s vedomím, že kráča do pasce.
Nasledovala krátka chodba a odbočka. A po nej sa Maťo ocitol v hlavnej hale letiska. Slnko už zapadalo, spomedzi strešné okná sa drali pruhy oranžového svetla.
Hala už prázdna nebola. Už na neho čakali. Šesť ozbrojencov, stojacích po stranách v momente, ako Maťa zbadalo, zdvihlo hlavne útočných pušiek ako jeden. Ten nechával zbraň spustenú pri tele a vonkoncom nemal v úmysle im dávať dôvod, aby do neho vyprázdnili zásobníky. Zostal stáť uprostred haly a premerali si ich s pohŕdavým výrazom. Vedel, čo sú zač, kričalo to z nich už od pohľadu.
Žoldnieri, ako kedysi dávno on. Nedokázal povedať, či ľudia alebo ghúlovia, vďaka nepriehľadnému sklu na uzavretých prilbách s taktickým displejom im nešlo vidieť do tváre. Ich bojové exozbroje a AR-57 v rukách napovedali, že títo budú vyššia sorta. Takých si nemôže dovoliť len tak hocikto. Dokonalé stroje na boj.
Uprostred stáli ďalší dvaja muži. Jedným z nich bol Sova vo svojom kabáte a neodmysliteľnom klobúku. Keď uvidel Maťa, neprehovoril, no z jeho bezradného výrazu bolo jasné, že sa muselo stať niečo zlé.
Ten druhý bol muž v čiernom kabáte, vlasmi temnými ako noc a hranatou, ostro rezanou tvárou, vedľa ktorého Sova vyzeral o dosť menší. Nebolo to však len tým, že ho prevyšoval o hlavu. Bola to tá aura moci, ktorá z neho vyžarovala a tvrdý pohľad, ktorý ho prepaľoval až do duše. Bol to niekto, kto vzbudzuje rešpekt už len svojou prítomnosťou a podrobí si druhých už len tým, že sa na nich pozrie. Zatiaľ nikto neprehovoril, ani sa nehol a tento muž stál uprostred ako vytesaná socha.
„Snáď som vás nenechal čakať," prerušil ticho Maťov hlas sarkazmom sebe vlastným.
„Ani v najmenšom. Ja som trpezlivý muž," povedal ten muž plynulo po slovensky a jeho maska prívetivosti bola tak dokonalá, že tomu Maťo vlastne aj uveril.
Gestom naznačil svojim mužom aby sklonili zbrane, tí tak bez váhania urobili. Maťo tú svoju stále držal pri tele, no odložiť ju nehodlal.
„Čo tak nejaké vysvetlenie?" opáčil nato a znovu sa mu podarilo získať sebavedomý postoj.
„Ale iste, dostanete ho," prehovoril ten pred ním opäť a Maťovi vtedy skrútilo vnútornosti, keď si to uvedomil.
Ten hlas! Už som ho niekde počul.
Spomienka vyplávala z nevedomia ako vzduchová bublina a zapadla na svoje miesto. Odrazu mu bolo všetko jasné i to, s kým má dočinenia.
„Viete, kto som?" spýtal sa a Maťo mal pocit, že práve análne znásilňuje jeho dušu svojim pohľadom.
