Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
V ďalekej budúcnosti
Na samom okraji kolonizovaného vesmíru stálo majestátne mesto. Mohutné veže sa týčili k temnej oblohe, posiatej tisíckami hviezd a modrému slnku, okolo ktorého svet, na ktorom sa nachádzalo, obiehal. Bolo uzavreté do ochrannej kopuly, spolu s ďalšími menšími osídleniami; planéta sama nemala obývateľnú atmosféru ale i tak sa skvelo medzi vysokými horami na inak mŕtvej krajine ako drahokam.
V hlavnom prístave tohto mesta práve pristávalo transportné plavidlo. Denne sem prilietali a odlietali tisíce lodí zo všetkých kútov vesmíru, táto však mala trup lesklý a bohato zdobený, spolu s kráľovskými insígniami.
Loď dosadla na pristávaciu plošinu a jej motory utíchli. Bočná rampa sa vysunula, vystúpili z nej ozbrojení muži v mohutných, sivých a nádherne zdobených exozbrojách. Rozostúpili sa okolo lode na svoje miesta. Boli to učinení obri, držiaci v rukách energetické kopije i masívne strelné zbrane a s červenými chocholmi na helmách. Ich plášte rovnakej farby sa trepotali v prúde, pochádzajúceho z recyklačného systému.
Za nimi vystúpil z lode muž, ktorému slúžili. Tmavé vlasy mu splývali po ramená, jeho šedé a striebrom zdobené róby povievali v chladnom vetre a pohľadá tvár vyžarovala desivú silu. Do jeho oči sa nedokázal žiaden smrteľník ani len pozrieť. V ruke, ovešanej prsteňmi niesol žezlo a za pasom mu visel prekliaty meč. Bola to zbraň ako žiadna iná, rovnako obávaná ako jej majiteľ; ukutá v plameňoch hviezdnej vyhne.
Vydal sa vpred, jeho praetoriani ho nasledovali, zošikovaní v úhľadnej formácií. Pred zábranami silového poľa stáli nadšené davy ľudí, ktoré túžili vidieť svojho kráľa na vlastné oči. Ako keby nejakú ochranu potreboval.
Prešiel takto po celej ceste až do svojho paláca. Kolosálna a pôsobivá stavba z bielej ocele, ktorá sa čnela k hviezdnemu nebu a vynímala sa na čiernom pozadí vesmíru. Samozrejme i zvnútra bol rovnako pôsobivý, jeho rozľahlý interiér prekypoval bohatstvom a eleganciou, leskol sa šedou a bielou. V sprievode svojej stráže, služobníctva a radcov došiel kráľ až do hlavnej siene. Na dlhší moment, než by sa slušilo zastal vo vchode a zadíval sa pred seba.
Andrej sa pri pohľade na svoj trón neubránil úsmevu. Nie snáď preto, že to bolo pôsobivé umelecké dielo ale čo symbol jeho moci znamenal. Za tie stáročia sa naučil, že ak chce vládnuť, musí kráľ i všetko okolo neho budiť rešpekt a silu. Strachom ochromeného nepriateľa je ľahké poraziť. Služobné mu sňali kabátec, meč si však nechal opásaný.
Kráčal po sieni pevným krokom, staré zranenie už bolo minulosťou, teraz z neho vyžarovala moc, ktorá sa však ani zďaleka nepribližovala tej ktorá sa v ňom skutočne skrývala. Nakoniec, kráľovi sa neprisuší ukazovať slabosť, nieto krívať ako mrzký žobrák.
Vyšiel po schodoch až ku kreslu, všetci ostatní sa zhromaždili na svoje miesta. A tak, teraz už ako Andrej Večný, usadol na trón. Rozhliadol sa po rozľahlej sieni, všetci prítomní na neho hľadeli so zmesou strachu i obdivu. Za trónom stála socha s jeho podobizňou. A nie len jeho, boli tu i ostatní. Evelina, Reiner, Maťo, Nataša a Ivona, nie však ako upomienka na nich ale na to, že už mu nikto z nich viac nebude stáť v ceste. Tí všetci mu vydláždili cestu až na vrchol, než ich biedne životy skončili a on mohol konečne vystúpiť z tieňov.
Myšlienkami sa vrátil do minulosti, potom zdvihol ruku a zadíval sa na ňu. Už viac nebol, čím býval. Jeho telo bolo dávno očistené od tej nákazy, dokonca i moci Revenanta, ktoré ho vtedy zachránila pred smrťou. Nie, už nebol ghúl, ani nič podobné, bol niečím ďaleko viac. Bytosť, akú ešte nikto nevidel a vlastne, nemal ďaleko od toho stať sa bohom. Moc, ktorou vládol sa nemohla rovnať ničomu.
Už teraz vládol silnej a rozpínajúcej sa ríši a čoskoro si podrobí aj zbytok. Chcelo to čas, no ten pre existenciu ako bol on, nič neznamenal. On bude ten, kto povedie túto galaxiu k novému veku.
„Nuž," prehovoril Andrej a celá sieň sa v napätom tichu uprela na neho, „je čas, aby sme začali. Vojna bude dlhá a krutá ale my sa nezastavíme. Ja nepoľavím, kým nedosiahnem svoj cieľ. Každý, kto sa nám postaví do cesty, bude zničený."
„Áno, vaša výsosť," odvetil s úklonom jeho najvernejší radca. „Kde teda začneme?"
Kráľ sa opäť pousmial a oprel o svoj trón. Jeho plány sa dávno dali do pohybu a v celom šírom vesmíre už neexistovalo nič, čo by ho dokázalo zastaviť.
„V Slnečnej sústave. Vezmeme si Zem. To bude prvé, čo si podrobíme. Po nej budú nasledovať ostatní. A potom bude celý svet môj."
Čo povstalo, môže padnúť, a čo padlo, môže sa znova vynoriť.
