Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
I napriek tomu, že tento svet nebol, čo býval, mnoho veci zostalo po starom. Za čo bol Maťo vlastne rád.
Leto bolo v plnom prúde, slnko mu pražilo na lebku, dopravná špička bola ráno v Bratislave vždy na nevydržanie. Mládež bola rovnako bezprizorná a preháňala sa po uliciach na elektrických bicykloch od Applu, akoby to mal byť ich posledný víkend. Kedy sa také sračky stihli stať trendom, to mu hlava nebrala. Aj taxikári boli ako vždy ziskuchtiví a za euro navyše vedeli byť diskrétni. Pre ghúlov, ako boli Maťo s Natašou to bol najideálnejší spôsob dopravy.
Teda, okrem zaprdenej MHDčky, ktorou Nataša striktne odmietla ísť, odkedy jej na linke 74 jeden chlípny, zošúverený dedo bez okolkov vrazil ruku pod šortky. Rovno spredu do rozkroku a ešte pritom perverzne zamľaskal.
„Zasraný pedofil. Keby to bol nočný spoj, vykastrujem ho strunou z hodiniek." Na to si povzdychne. „Mať naveky šestnásť je proste ťažké. Na druhú stranu," zamyslí sa, „stať sa ghúlom, keby som už bola na dôchodku a šedivá, by tiež nebola práve výhra."
„Nelám si tým hlavu, Nat. Ja som húlil vtáka jednému Nemcovi, aby som mal na piko. Čo ten mal tvarohu za predkožkou..." Maťo si odpľuje z okna.
„Ty si to musel mať aj za ľudských dní veselé," utrúsi Nataša.
„Ja, das liebling, es war unglaublich," zadelil tým najslizkejším hlasom Maťo a žmurkol.
Päť sekúnd ticho, potom obaja vybuchli smiechom. Taxikár sa hneď pridal.
„Maťo, ty si kretén," dostala zo seba Nataša cez slzy.
Taxík ich vysadil pred nemocnicou. Šofér s dvackou ako príplatkom vyzeral spokojne, ponúkol im aj odvoz naspäť.
„Za starých čias ti pri kontrole vodičáku nikto nekontroloval tlamu," utrúsil Maťo, keď sa auto stratilo z dohľadu.
Za pasom ho tlačil Sig, požičaný od Nataši. Bol fajn pocit mať znova pri sebe búchačku, ale pokiaľ by mu ho našli, z toho by sa vykecal asi len ťažko.
„O vodičáku si môžeme nechať snívať mokré sny. Neveril by si, čo teraz plánuje Výbor pre kontrolu ghúlov. Skurvené obojky nám chcú dať."
„Ešte postaviť klietky ako pre zvery a bude to dokonalé," skonštatoval Maťo.
„Je len málo politikov, ktorí podporujú ghúlov a skoro sa to ani nezmení. Teraz sa z nás snažia vyťažiť. V Amerike vraj fungujú internačné centrá a to je ešte len sranda."
„Zasrané koncentráky. Dám si spraviť obriezku."
„V Rusku občianska vojna, už druhá alebo tretia, kto sa v tom má vyznať. Migy im vraj lietajú častejšie ako lastovičky. Druhý Afganistan jak vymaľovaný. Putina vraj každú chvíľu trafí šľak."
„Tak teraz je múdre strčiť rypáky do zeme a čušať, čo? Rovnako ako tu." Čudoval sa, ako rýchlo sa mu paranoja zažrala pod kožu, ako parazitický chrobák.
