Vojna sa skončila a svet už nie je taký, ako predtým. Ghúlovia teraz žijú medzi ľuďmi a zdá sa, že starým časom, kedy pre boli pre nich iba potrava je koniec.
Hoci to má od dokonalosti ďaleko, je to prísľub lepšej budúcnosti.
Lenže nič netrvá večne...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Jeho telo sa okamžite rozložilo. Telesná schránka; kosti, orgány, to všetko bolo Alphou ihneď absorbované. Prakticky prestal existovať, rozpadol sa ako kaša. Tak ako aj ostatní.
Jeho vedomie však stále pretrvávalo. Uvedomoval si a myslel, dokonca i vnímal ale iným, omnoho dokonalejším spôsobom. Videl Alphu zvnútra, jej synaptické spojenia, a vnútornú štruktúru, ako keby si pozeral trojrozmerný plán stroja.
Bol i nebol. Rozprestrel sa, mentálne putoval po jej vnútri. Skúmal, učil sa a začínal chápať, prenikol do primitívnejších systémov a podsystémov.
Ocitol sa vo vnútri kolosálneho víru, kde logika i fyzické obmedzenia prestávali platiť. Vír, ktorý videl samozrejme skutočne neexistoval, nemal už oči, bola to len mentálna reprezentácia vnútornej schémy. Naša schopnosť vnímať vesmír je nesmierne obmedzená, vidíme len obmedzenú časť elektromagnetického spektra, fotóny sú pre nás ničím.
Búrka ho nepohltila, on sa súčasťou búrky stal. Ako keby bol programom, ktorý sa z fyzického média nahral na server. Alpha bola on a on bol Alphou už naveky, stal sa súčasťou Siete. Už niet cesty späť.
Boli tu stovky iných ale on ľahko našiel vedomia, patriace Aki a Nataši. Nevydal sa za nimi ale stačilo, že tu boli. Svojmu účelu poslúžia. A bol tu Reiner, ktorého svetlo žiarilo ako maják na samom, pomyslenom vrchu. Priestor ani smery tu strácali význam. Bolo to zbytočné, ako keby polievka dumala, kde má hlavu a kde nohy.
A samozrejme boli tu aj „oni". Prekvapilo ho, ako ľahostajne na neho Vládcovia zareagovali. Alebo to bola skôr len jeho domnienka a snaha pripísať im ľudské vlastnosti. Čo však Maťo sám musel zhodnotiť ako scestné. Vedel, že by ho mal „ich" Hlas, zložený z tisícov ďalších znepokojovať ale práve mal iné starosti. Vesmír môže počkať.
Reiner na neho volal a jeho svetlo začínalo kolísať. Nedalo mu prácu domyslieť si, že je on je pri kormidle a zvádza s Alphou urputný boj. Vydal sa za nim, čo bola v reálnom čase stotina sekundy. Stále sa nedokázal zbaviť ľudských obmedzení, čo bolo na jednej strane možno dobre.
Mihali sa pred nim výboje ako blesky v tornáde. Nahliadol do minulosti, tak nepredstaviteľne vzdialenej, keď bol ešte vesmír iba guľa horúcej plazmy. Mohol sa túlať prázdnotou vesmíru medzi hviezdami, spoznával vzdialené civilizácie, dávno stratené v toku času, mnohé tak odlišné, že nedokázal ani pochopiť ich podstatu.
A videl záblesky nesmierne vzdialenej budúcnosti. Ľudské osídlenia na vzdialených svetoch, vesmírne koráby vznášajúce sa ku hviezdam. Nádherné mesto s vežami, čnejúcimi sa k hviezdami posiatemu nebu, pod chladným, modrým slnkom. Rozľahlý palác so stenami z bielej ocele. A v ňom trón, na ktorom spočívala bytosť z ktorej prýštila aura ohromnej energie a moci. Maťo s hrôzou pochopil.
On vedel, že sa díva. A rozhodne nebol z jeho prítomnosti nadšený. Oproti nemu bol Maťo menej než duch. Ten niekto zdvihol ruku a Maťa zasiahol mohutný príval energie. Svojou mocou ho vykázal z jeho roviny reality a vrhol späť do víru. Oslepujúci záblesk ten obraz definitívne zmazal.
Bol pri Reinerovi v podstate okamžite. Čierny vír sa stále krútil, Alpha po nich pátrala chápadlami svojho Vedomia.
„Nepotrebujete trochu helfnúť?" spýtal sa ho mentálne Maťo.
„Nasledujte ma," odvetil Reiner a hneď mu ukázal ako. Proste mu predal myšlienku a Maťo ju okamžite pochopil a integroval.
Nastavoval sám seba a upravoval sa, prenikal z jednej vrstvy do druhej, až sa dostal do požadovanej úrovne a adaptoval na formu, ktorú potreboval. Ako keby sa stretli správny šróbovák s šróbom. Zapojil do toho aj Natašu a Aki, hoci bez ich vedomia, využívajúc ich ako energetické uzly. Mohol sa tak lepšie ukotviť v pradive Alphy a využiť aj ich mentálnu kapacitu. Metaforicky naskočil na ti správne vlákno a skĺzol po ňom. Celkom zmenil spôsob akým vnímal vnútro Alphy, ako keby zmenil z nočného videnia na infra.
Spolu s Reinerom putovali po vlákne deoxyribonukleovej kyseliny, no Alpha na ich počínanie zareagovala a začínala sa votrelcom v sebe aktívne brániť. Nezostávalo im veľa času, Maťovo vedomie kolísalo a strácalo súdržnosť, spomienky a časti jeho ja začínali blednúť a vytrácať sa.
„Čo teraz?" naliehal na neho Maťo.
„Hľadajte!" prikázal Reiner autoritatívne.
Preplietali sa genetickým kódom Alphy, ohmatávali a skúmali jednotlivé génové sekvencie. Vedeli, čo majú hľadať, ale iba Reiner skutočne rozumel.
A potom to našli. Niečo, čo by sa dalo so značnou nadsádzkou označiť ako vypínač. Nerozmýšľali, prečo by Alpha niečo také mala, proste tam bol.
Alpha však nedala svoju kožu nadarmo. Vrhla sa po slabšej koristi, ktorou bol logicky Maťo. Zovrela jeho podstatu mentálnymi pazúrmi a strhla so sebou. Pomyslený čierny vír ho pohltil a Maťo prestával existovať. Zároveň začala sťahovať aj Reinera.
Ten však napol sily a natiahol sa po mieste, ktoré pre neho žiarilo ako červený maják. Predstavil si, ako dvíha svoj masívny čierny meč a z celej sily zaťal do toho miesta.
Búrka sa zmenila na vodopád, Alpha strácala súdržnosť a definitívne sa rozpadala. Všetko pohltila temnota. Maťo, Reiner, Nataša aj Aki prestali existovať, ich podstata sa rozložila spolu s Alphou.
Milton sedel na premočenom koberci pred átriom a pozoroval dianie pred sebou. Vodu aspoň z tohto podlažia už odčerpali ale zariadenie bolo nenávratne poškodené a nižšie úrovne boli stále zatopené.
Reineroví muži v átriu medzitým odpratávali trosky a zvárali trhliny v stenách, na poškodené okno prinitovali masívny plát ocele. Nádrž bola takmer z troch štvrtín prázdna, iba naspodku ešte zostávala čierna gebuzina, v ktorú sa premenila Alpha.
„Tu máte. Ako ste chceli."
Ten hlas ho vytrhol z myšlienok, až sa takmer zľakol. Zdvihol zrak a uvidel nad sebou stojaceho vojaka, ktorý mu podával tablet, ktorý si vyžiadal. Roztržito prikývol a vzal si ho.
Vlastne ho si ho ani poriadne nečítal, len zbežne preletel dáta a grafy. Odložil ho vedľa seba a poškrabal sa po hlave, kde sa mu začínala tvoriť nová koža.
Bolo po všetko, ale ťažko povedať, či sa to dalo považovať za víťazstvo. Hrozba Alphy bola zažehnaná ale prečo boli Reiner, Maťo i ostatní. Zostal celkom sám. Netušil, čo má robiť ďalej, chýbal mu nejaký záložný plán. Bol vedec, nie vojak, nespoliehal sa na taktiku a improvizáciu. Ostatne, ani v praktickom živote nebol príliš použiteľný.
S povzdychom sa zdvihol z mokrej zeme a vojakovi, ktorý vedľa neho doteraz rozpačito stál, vrazil tablet späť do rúk. Ten po ňom hodil spýtavý pohľad ale Milton sa len nemotorne oprášil a zberal na odchod.
„Mám ísť s vami?" uisťoval sa vojak, vidiac, že nie je duchom pri sebe. „Nech tu nezablúdite."
„To je v poriadku, cestu do Reinerovej pracovne už poznám," mávol rukou Milton. „Len si stiahnem dáta, ktoré chcem a odchádzam. Nezdržím sa dlho."
„A potom? Kam by ste chceli ísť?" spýtal sa vojak s jeho tabletom v ruke.
Milton sa v polke kroku zastavil. Dal si chvíľu čas na rozmyslenie.
