Creepypasta

Squidward's suicide

Bol som na odovzdávaní diplomu v Nickelodeon štúdiu, bolo to v roku 2005 a diplom sa udával za najlepšiu animáciu, nanešťastie som v tom čase pracoval na tomto projekte tiež, hodnotil som animácie, ktoré nám prišli s niekoľkými ostatnými spolupracovníkmi, dospelých to moc nezaujímalo, ale deti z toho mali raj. V tej dobe ale tvorcom nejako dochádzali nápady, no jedného dňa nám prišla snímka na tému Spongebob, všetci túto postavu určite poznáme, žltá morská špongia bývajúca v ananáse. Ako názov bolo na kazete napísané "Sépiákova samovražda", zasmiali sme sa tomu a brali to len ako morbídny vtip. Keď sme animáciu zapli, zvuky, zvučka relácie, znelo to úplne normálne a tak sme sa všetci usadili a pozorovali. Dej začal úplne normálne, Sépiák cvičil na jeho klarinet, ale z vonku sa začal ozývať Spongebobov smiech, Sépiák v tú chvíľu, kedy ho začul, predniesol pár svojich kyslých hlášok a šiel k oknu. ,,Zmlknite"! Cvičím na svoje večerné predstavenie, k tomu musím mať pokoj! "Zakričal na nich Sépiák, Spongebob so svojimi kamarátmi bez slov odišli od Sépiákovho domu. Keď nadišiel večer, s ním nadišlo aj Sépiákove predstavenie. Po predstavení ho samozrejme všetci vyhučali, ale čo bolo divné, že boli počuť ozajstné nadávky, celkom nás ale prekvapili až moc realistické oči divákov, nie že by boli úplne ľudské, ale jednoducho boli realistické a trochu až desivé, aj napriek tomu že nie sme spisovatelia, sme sa zhodli na tom, že toto by deti asi moc nepriťahovalo, ale pokračovali sme ďalej. Záber pokračoval u Sépiáka doma, scénka tentoraz nemala vôbec žiadny zvuk, úplné ticho, nič. Sépiák sedel na svojej posteli so skrúšeným výrazom v tvári a len ticho hľadel z okna. O asi 30 sekúnd neskôr si Sépiák dal ruky (chápadlá) na tvár a začal vzlykať, v ten moment už nám to ako sranda moc neprichádzalo. Všetci sme sa na seba pozreli a len nechápavo pokrčili ramenami, ale sledovali sme ďalej. Sépiákov plač pomaly začal sprevádzať aj šum lesov, taký vietor, proste vietor v lese. Zvuk sa čím ďalej viac zosilňoval a obraz stále viac približoval záber bližšie na Sépiákovú hlavu, aj keď by ste si toho asi ani nevšimli. Zrazu sa záber akosi pretrhol, na zázname sa objavila fotka malého dieťaťa, ktorému na 100% nebolo viac ako 6 rokov. Malo totálne zdemolovanú hlavu, ležalo na chodníku, jeho vnútornosti boli vyťahané von a ľavé oko mu vyšlo cez tvár, bolo vyhodené. Jedna žena z miestnosti musela vybehnúť, zrejme sa jej z toho urobilo zle, no ani mne a ostatným členom to asi nebolo úplne príjemné. Znovu sme sa na seba pozreli a povedali si, že to bol napríklad len hlúpy vtip, síce už sme vopred vedeli, že toto nevyhrá ani za milión dolárov, ale šou pokračovala. Záber preblikol späť na plačúceho Sépiáka, zvuk bol stále a stále hlasnejší, tak to trvalo zhruba tridsať sekúnd, tentoraz sa tam objavil ďalší obrázok, zase dieťa, zdemolované úplne ako to prvé, začalo mi byť zle, ale obraz našťastie prepol späť na Sépiáka. Tentorkát už neplakal, bolo to zvláštne, tentoraz so smutným výrazom akoby hľadel priamo na diváka, ten pohľad bol strašidelný, a oči? Oči, to boli znova tie realistické, začal mi behať mráz po chrbte. A náhle ďalší obrázok znetvoreného dieťaťa, bolo to ale asi len 5 sekúnd, potom po ľahkom zašumení prešlo späť na Sépiákovú tvár, tentoraz, mal okolo očí naprosté čierno, plakal krv. Znovu sa rozplakal, bolo to zvláštne, plač sprevádzali divné výkriky, bolestivé výkriky. Obrázky znetvorených detí začali na obraze preblikávať znovu, tentoraz tak vždy po jednej sekunde sa menil záber, ale to neprerušilo to Sépiákov plač a krik. Potom obrázky utíchli, na chvíľu sme museli animáciu zastaviť a ja som rozhorčene zavolal autora, ktorý vôbec nevedel prečo sme si ho zavolali, pred jeho očami sme dopozerali záznam, ako pokračoval? Zo Sépiáka sa ozval hlboký hlas, hovoril: "Urob to". V ten moment Sépiák vytiahol brokovnicu a nastavil si ju do úst, potom strelil, krv, zvyšky mozgu boli všade. A potom na koniec, už len záber na Sépiáka ako leží pri svojej posteli, pohľad na to, čo zostalo z jeho hlavy mrazil, to bol koniec. Všetci sme sa pozreli na autora, ten len neveriacky pokrútil hlavou, tak sme teda celú animáciu pustili znova, tentoraz niektorí odišli z miestnosti, už to znovu vidieť nechceli, ja som teda tiež neskôr ľutoval toho, že som tam zostal, celkom dlhú dobu ma sprevádzali nočné mory. Avšak keď sme to dopozerali po druhý krát, autor len krútil hlavou s bledou tvárou, tvrdil, že sa nič také na snímke čo poslal neodohrávalo, že nič také on nikdy nevytvoril, dosť ľudí sa tým zaoberalo a zaoberá do teraz, nikdy sa to nevyriešilo...