Creepypasta

Nehoda

Minulý mesiac sa stalo niečo veľmi zvláštne. Moji štyria priatelia a ja sme šli do miestnej strašidelnej oblasti na vydesenie a zabitie večera. Bolo okolo deviatej večer, takže bola taká tma, ako býva v noci. Prichádzali sme na miesto, kde začalo byť extrémne hmlisto, až do bodu, v ktorom by ste len ťažko mohli vidieť pred seba.

Začali sme spomaľovať, aby sme zaparkovali a na tvári môjho priateľa som videl strach, strach, ktorý nikto nemôže predstierať. Potom povedal "zrýchlime" v tóne, ktorý nás oboch zaujal, no zároveň ma vystrašil. Bez toho, aby som skutočne premýšľal, som jednoducho zrýchlil o asi desať míľ za hodinu rýchlejšie, ako som šiel, len predpokladám, že miesto, v ktorom sme boli, ho trochu vystrašilo.

Keď sme išli ďalej po ceste, nepokoj, ktorý cítil, sa zhoršil. V tom momente, som sa chcel dostať von z miesta, kde sme boli, pretože som sa začal jeho strachu obávať. Ako som pokračoval vo zvyšovaní rýchlosti, videl som, čoho sa tak strašne bojí. Videl som to len na zlomok sekundy, kým som nezapočul zapraskanie a cítil som, ako auto prekonalo náraz, ktorý nikto nechcel priznať, ale nebolo možné ho ignorovať.

Spanikáril som takým spôsobom, ktorým som nikdy predtým nespanikáril, a zastavil auto takou silou, že sme všetci vrazili do toho, čo bolo pred nami. Ignorovaním bolesti s adrenalínom a šokom sme sa vybrali, aby sme preverili, čo spôsobovalo môj strach a neopatrnosť, a po tom, čo som videl, čo tam bolo, by som si želal aby som pokračoval v šoférovaní. "Muž" ležal v kaluži krvi, jeho hrudník bol prejdený z jednej strany a jeho nohy z druhej. Bol to pohľad, ktorý som vedel, že sa bude držať v mojej mysli, rovnako ako aj v mysli mojich priateľov, kým budeme všetci žiť.

Po odpore a hrôze, ktorej sme boli všetci svedkami, som všetkých presvedčil, aby šli späť do auta. Keď sme sa všetci dostali do auta, počasie sa úplne vyjasnilo, ako keby napätie v oblasti bolo uvoľnené. Nemal som inú možnosť než vziať všetkých mojich priateľov domov s jazvami, o ktorých som vedel, že ich budú prenasledovať až do konca života. Na ceste domov nikto nehovoril o hrôze, ktorej sme práve boli svedkami a ja som s tým nemal problém.

Mal som pocit, že niečo šlo za nami, ale bral som to len ako šok a pokračoval v šoférovaní. Odstúpil som od všetkých mojich priateľov a sľúbil im, že o tom nikto nebude nikdy hovoriť nikomu. Potom som sa dostal do môjho domu, aby som očistil moje auto od hrôzy, ktorá na ňom ešte stále držala. Umyl som pneumatiky a nárazník a potom som išiel do domu, aby som sa osprchoval.

Stále som mal pocit cudzej prítomnosti, ktorá mi spôsobovala veľmi nepríjemný pocit v žalúdku ale vedel som, že to je len pocit viny. Vina je forma karmickej odplaty mysle; nikto úplne neutečie od niečoho. Šiel som do postele keď som vyliezol zo sprchy a dúfal, že by som mohol prespať túto strašnú noc od toho zážitku. Trvalo mi asi 2 hodiny kým som zaspal, ale to bola najhoršia chyba v mojom živote.

Zobudil som sa asi o 3 hodiny neskôr na najhorší pohľad v mojom živote. Na spodku mojej postele, som videl tvár mojej nehody. To že sedel nie viac ako 2 metre od mňa bolo zosobnenie strachu. Jeho telo bolo znetvorené. Jeho hrudník bol zničený spolu so spodnou časťou jeho nohy. Cítil, že som prebudený cez môj strach, a obrátil sa, aby sa na mňa pozrel. Nemal žiadne oči, ale jamky ukázali všetku bolesť a hnev, ktoré cítil. Toto bolo spojené s chorým pocitom pobavenia, že sa dostal do kontroly, ktorú mal nad mojím rozumom.

Vyrazil ku mne a dostal sa len pár centimetrov od mojej tváre. Aj keď nemal žiadne oči, stále som cítil, ako by mohol vidieť priamo do môjho svetla existencie. Potom zašepkal v tóne čistého teroru "Navždy..." a vyliezol z mojej izby. Vybehol som z môjho domu do môjho auta a naštartovala som. Jazdil som šesť hodín rovno, až kým nebol deň. Neviem, čo to stvorenie bolo, ale viem, že bude so mnou navždy, aby mi neustále pripomínalo, ako môže strach a panika zničiť ľudský život.