Tenká hranica √

7

Zosadnem z motorky a chcela ísť bez slov domov, dokonca aj bez pozdravu alebo otočenia, ale pri malej bránke sa k nemu otočím v momente, v ktorom sa rozhodol odísť.

,,Počuj, Leohnid, neviem, o čo ti ide, ale ver, mňa nedostaneš."

A tebe rozhodne o niečo ide.

Leonid mykol plecom.

,,Vieš, fúria, nie každý máme zlé úmysly.  Mojim plánom nie je dostať ťa. Do svojho života nepotrebujem ženskú, ktorá nie len vysáva energiu, ale aj život a ničí ho ostatným. Takže ak si predstavuješ minimálne naše spoločné bývanie, pretiahnem tú hlúpu predstavu z hlavy."

Zazriem naňho, už je to skôr ako moja prirodzenosť ako čokoľvek iné, ale v momente, ako si predstavujem ako  preťahuje - predstava, ktorá sa tam zrodila, s tým rozhodne nič nemám - vypúlim a oči a začervenám, absolútne si neuvedomujúc, že vôbec dokážem mať také predstavy. Takže nie od toho, čo spolu v tej predstave robíme, ale ak príde na ňu, skôr čo v nej robím ja jemu a zďaleka také veci, aké som rozhodne ani nevidela.

,,Zle vidím alebo otieň tvojich líc sa dosť podobá otieňu vlasov ?"

,,Nečervenám sa kvôli tebe, spodina. Napadla ma jedna pikantná scénka, kde ma preťahuje Jordan. Čo myslíš, páčila by som sa jeho vtákovi ?"

Čakám, že sa nahnevá, odbije ma alebo odíde. Ale on sa rozosmial a neveriac, čo sa somariny to vypúšťam, pokrútil hlavou.

,,Nerád kazím ľuďom ilúzie, ale pri tebe ma celkom baví. Takže, fúria, poviem ti pravdu a zapamätaj si ju, dobre ?"

Nečakal na prikývnutie, na nič, pokračoval.

,,Jordanov vták ju miluje rovnako, ako on ju. Takže je to vražedná kombinácia. Ak si myslíš, že získaš čo i len jeho kód skrinky, nie len, že si riadne naivná, ale aj pekelne hlúpa, tá ženská je rozhodne teritóriálna."

Leonid sa zachechtal, čo bolo skôr ako môj výsmech a nasadil si prilbe a následne mi pozrel do tváre.

,,Vieš, myslím, a to naozaj, že ma už všetci s týmto akurát pekne uspavávate. Naozaj už nemôžeš povedať čokoľvek iné ohľadom toho ako sa všetci neustále milujú alebo sa budú chrániť ? Ste snáď v parte Vina Diesela ?"

Znova sa chechtne, dávajúc mi vedieť, že čo si o nne myslí. A to je v poriadku, v skutočnosti mi záleží na tom, o čo si o sebe myslím ja.

,,Len ver, že ani mŕtveho psa by mi nebolo tak ľúto, ako by mi v tej chvíli bolo teba. A myslíš, že ti niekto pomôže ? V skutočnosti si veľmi malý pán. Takže, fúria, maj pevne nohy na zemi a nelietaj, dobre ? Môže ťa čokoľvek zraziť alebo zastreliť. A skutočne nie je možné, aby tvoj zasratý ksicht niekomu chýbal."

Bez toho, aby sa pozrel na moju ďalšiu reakciu, naštartoval a odišiel. Stojím ďalších pätnásť minút a spracovávala to, čo povedal. Lebo stále som človek, ktorý sa predstavuje. Takže áno, iste, že sa niečo dotkne môjho srdca. To neoklamem a nedokážem ho presvedčiť k tomu, aby hral so mnou.

Avšak zároveň vo mne natoľko narastal hnev - pretože, vážne .. viem, že nie som práve ukážková a ľudia predsa dokážu vidieť, správne ? To naozaj je ťažké vidieť, že všetko má svoj dôvod a nie je to tak, že fúria ako som ja, sa tak nenarodila ? Lebo ja rozhodne otvorím oči a uvidím.

A nie práve preto, lebo som tá, ktorá sa hrá na niekoho iné či je falošná  suka, preto si myslím, že viem, ale no tak, naozaj stačí otvoriť oči a bude hneď jasné, aký je človek v skutočnosti. Tým hneď uvidíte aj jeho vlastné správanie a zrazu vám všetko do seba začne zapadať.

,,Moje oči videli Stronga ?"

Ozve sa hlas mojej sestry, na čo rýchlo pokrútim hlavou a urobím krok do domu.

,,Skutočne ? Lebo síce nevidím do blízka, do diaľky určite."

Mlčím a urobím ďalšie malé kroky, ona je pravá a skutočná nefalšovaná mrcha, nesnažím sa byť jej kópia, pretože ak príde na to, nepoužíva slovník, aby ľuďom ukázala, kto je a čo si myslí. Stačí pohľad, to, ako človeka dokáže ignorovať, ľahko zo života vyhodiť alebo si myslí, že človek sa dá ľahko nahradiť. Ten typ, ktorého nechcete ako ani nepriateľa držať blízkosti. Typ, ktorý si myslí, že mu ľudia môžu zobať, ale určite im nestrčí ruku pred tvár s tým, aby to robili. Lebo stále dokáže byť správna a rozumná, takže áno, myslím si, že má v sebe ďalšiu osobnosť navyše.

,,Takže najprv Belly a teraz ty ? Ale jedno im musím uznať. Majú príšerný vkus na ženské."

To musím uznať aj ja vravím si, že aj moja sestra má slabosť skôr na biele čivavy.

,,Tamara.." začnem, mykla rukou.

,,Neboj sa, nič nepoviem matke. Ale niečo za niečo," povedala.

A ja viem, poznám ju, nie je to žiadne využívanie. Len si myslí, že ju nepoznám, preto radšej ide taktikou, ktorá mi ma ukázať, aká som pre ňu nepodstatná.

Neviem, prečo má voči mne taký prístup, ale hádam že za to môžem ja, je to moja chyba. Ale ak máme svoj, ktorý teda máme, sme sestry, tak potom chyby robíme obe, nie len jedna.

,,Zožeň mi Calebovo číslo."

A týmto mi chce dokázať, že jej na mňa nezáleží.