Tenká hranica √

26

Leonid

Pochopil som, že ak chcem získať motorky, musím niečo urobiť.
Okej, nie je záručené, že mi ich tí idioti dajú, ale stávka je stávka, nie ? A síce dopekla jasné, je to stávka, ale neboli by naozaj oveľa väčší idioti, ak by mi dali niečo tak cenné ? Samozrejme, z toho vyplýva, že ten najväčší idiot som ja, to môže byť pravdepodobne pravda, ale..

Keďže som vedel, že bude pracovať a kde, nezostávalo mi nič iné, len stiahnuť vlastný penis, nie chvost, a jednoducho byť trápny po tom, čo sa k nej moje vnútro správalo mizerne.

Poznáte ten pocit, keď ste sa pohádali s rodičmi, dramaticky buchli s dverami, ale nakoniec ste sa aj tak po niečo museli vrátiť, takže to bolo.. také.. no vážne na hovno ? Alebo ten pocit, keď niekomu vážne a seriózne nadávate, ale ukáže sa, že to všetko bolo iba čisté nedorozumenie, v skutočnosti bola chyba vo vás ? Ak nie, potom ti dám posledný príklad, ktorému určite budeš dostatočne rozumieť. Takže, ak napíšem, že si vážne niečo urobil pred rokmi, snažíš sa zaspať, ale potom.. áno, správne, otvoríš, dopekla oči, cítiac všetko, čo absolútne stojí za hovno. Presne v takej posratej situácii som.

Takže rozhodne cítim toho stiahnutého vtáka, ktorému od toho pocitu dávam zabrať.

Akonáhle ju uvidím, oľutujem, že som nevypil celú imaginárnu fľašu, ktorá sa ako posilnenie objavila v mojej hlave, ale dal si len trochu ako dievčatko stratené pri prázdnej fľaši od mlieka.

Moje celé telo na napínalo ako posraný luk a nervové bunky alebo čokoľvek to kurva je, už do seba začali skákať a vyvolávať bitku. Nie, to nebola úplná bitka. Aj tie sa cítili trápne, chceli v podstate odo mňa utiecť. Lebo je jasné, že som chcel zanechať to, čo bolo medzi nami naposledy. Namiesto toho.. áno, správne, môj stiahnutý vták.

,,Čo tu chceš ?" spýtala sa. Ani nezdvihla hlavu. Takže naša fúria vie, kedy som v rovnakej miestnosti ako ona, správne ? Hah, okej, dajme tomu, že má dôvod vedieť, kedy človek stojí oproti. Je predsa čašníčka, má to pravdepodobne spracované v kostiach, ale rád si myslím, že je červenovlasá bytosť, ktorá vycíti iného človeka.

,,Som zákazník, mám právo tu byť," povedal som jej a sadol si stoličku.

Jemne zdvihla ku mne hlavu, na tvári nič, za to ja môžem povedať ako sa cítim, a keď dorobila kávu, obišla pult a zaniesla ju zákazníčke.
Všimol som si, ako sa usmiala jej smerom, zákazníčka z toho bola vykoľajenená do takej miery - v podstate ju sledovala pohľadom až kým sa naše pohľady nestretli a nedal jej vedieť, že sme v tom spolu, tiež naozaj rozumiem.

,,Vravela som ti niekoľkokrát, že spodine nenalievame."

Aj napriek tomu, že mi šklblo sánkou od hnevu, musel som sa usmiať. Rozhodne vie, ako sa cítim a nedusí ma spôsobom, akým by mala, ale robí to presne takým, akým je u nej známy.

,,Z fúrie sa znova stala tá mrcha, ktorú nikto nemá rád ?"

Hej, som ako dieťa v škôlke, ale na moju obranu.. môj zadok tam dlho nepobudol.

Pozrela na mňa, v zelených očiah blesky, a mňa to svojim spôsobom priťahovalo. Ešte, keď si vezmem do úvahy tie červené, ohnivé vlasy, vyzerala ako bohyňa pomsty. Možno nie úplne taká krásna, ale ktovie , možno skutoční bohovia vyzerali ako historické portréty. Alebo akoby povedala moja mama.. narodila sa v zlej dobe.

,,Čo keby si zdvihol tú krásne svalnatú riť a jednoducho odišiel ?"

Široko sa usmejem, zdvihnem tú svalnatú a krásnu riť a nahnem smerom sa k nej.

,,Povedala si, že mám krásne svalnutú riť ?"

Chcela sa odhodlane pozerať do mojich oči, ale vzdala to a sklonila hlavu. Povedzme si úprimne, naozaj stojí za svojimi slovami, rozhodne viem, aká dokáže byť odhodlaná, stojaca za svojimi slovami, ale to, čo sa medzi nami stalo naposledy.. veci svojim spôsobom zmenilo.

,,No, jeden z nás musí, keď tá tvoja je kostnatá."

Akonáhle som to povedal, Ally sa otočila za svojim zadkom a obzerala si ho ako pes, čo sa naháňa za vlastným chvostom.

V poriadku, Ally, dnes sme dvaja s chvostom.

,,Prepáč, že nemám taký zadok, že keď si sadnem na stoličku, potrebujem dve," povedala ironicky a ja som mávol rukou.

,,To nič, fúria, aj tak je roztomilý. Taký ani nie dostatočne do ruky ani dostatočne dobrý na pohľad."

V podstate viem, že nie je správne si ju doberať, ak je vlastne ona tá, ktorá nevyťahuje to, aký trápny dnes som, vidím jej to na očiach, ale drží sa, ale nemôžem si pomôcť. Čím viac otváram ústa, tým viac vychádza.

Pozrela mi do očí, vidí, že si ju doberám, ale rozhodne sa drží iba jedného dôležitého slova, ktoré som povedal. Áno, naozaj je jej zadok roztomilý. Každý máme svoje .. čokoľvek, rozumieš, správne ? Také to čím viac bezvýznamný a mizerné, tým lepšie, ale zároveň nie príliš, potom to nebude dostatočne fungovať. Povieš si, že máš rád škaredé veci, mačku bez chvosta či s jedným oka, ale možno to nie je úplne pravda. Pravdepodobne to len dobre znie.

,,A nie len on. Vlastne, celá si roztomilá," povedal som a obzrel si jej tvár. Aj to som myslel vážne. Aj napriek tomu, že to, čo z tých úst vypúšťam, znie lacno. Zo škôlky, do ktorej som nechodil, povedal by som.

,,Len si myslím, že by si mala viac mlčať."

Zamračila sa a hodila po mne špinavú utierku. Možno mi tým neúmyselne dávala vedieť, čo si o mne myslí.

,,Za to sa mi ospravedlníš."

Sama vieš, za pravdu, ktorú človek cíti, by sa nemal ospravedlňovať.

So širokým úsmevom pokrútila hlavou, pravdepodobne je bytosť, ktorá mi číta myšlienky, možno sama pochopila, že možno naozaj tu nie je nič, za čo sa treba ospravedlniť, pretože je to naozaj pravda. Je lepšie, keď mlčí.

A nech sa poseriem, ak sa mi to nezdalo atraktívne. Natoľko..

Natoľko sme sa s mojím schvostom, a tým myslím penisom, postavili, ale ja som bol ten, ktorý ju  zdrapil za zátylok a prilepil si ju na vlastné pery.