Tenká hranica √

38

Akonáhle sme vleteli do nemocnice a uvideli postaršiu recepčenú, obaja začneme kričať, len s tým, že moje právo nehrá v tomto rolu, mám skôr pocit akoby moja existencia len sťažovala celé Leonidovo dianie, v ktorom sa ocitol. A nakoniec, mal len pravdu, mám byť ticho.

Nerozumejúc nám sa hlboko zamračila, zrazu vyzerala staršie, možno ju dokonca ľutujem, zaslúži si byť už do konca svojho života akurát tak doma, nie riešiť veci, ktoré jej už pravdepodobne do hlavy ani nemôžu ísť, je znecitlivená, a tak starosti iných ľudí.. táto stará pani je už skôr stará vŕba, ktorá sa doma na dvore hýbe už len počas búrky.

,,Dobre, v poriadku, naozaj vám nerozumiem. Upokojte sa, a hovorte na mňa iba jeden, prosím."

Slušná, ale pomerne odmeraná.

,,Neoma Strong, kde je ?"

Recepčná zdvihla na Leonida obočie a akôr ako položila prsty na klávesnicu, sa zdá, že sa s ním hrá za to, aký "neposlušný" voči nej bol.

,,A vy ste ?"

Leonid stisol sánku a mal nesmiernu chuť vraziť jej tú bagetu, ktorú si dávala, kým sme prišli, až do krku. Pravdepodobne podobne tiež len preto, aká je ona "neposlušná."

,,Leonid Strong. Brat."

Recepčná nadvihla obočie ešte viac. Bolo jasné, že mu neverila, a začala ťukať do klávesnice jej meno a priezvisko.

,,Tretie poschodie. Je na.."

A skôr ako stihla dopovedať, Leonid ma bez citu chytí za ruku a začne bežať k výťahu. A skôr ako z neho stihli výjsť ľudia, vrhne sa dnu a myslím, že aj napriek tomu, aké ma práve teraz správanie, čo je pochopiteľné, môžem byť aspoň vďačná, že ma do toho výťahu zobral so sebou.

,,Nie je ti zima ?"

Pokrútim hlavou, ale.. opak, bol, samozrejme, pravdou. Bola mi zima. Ale nejakým spôsobom som skôr cítil, nie vedela, že ak mu to poviem, nebude si robiť kvôli nej starosti. Teraz, ak príde na to, je rovnako znecitlivený ako pani recepčná, len s tým, že strach a beznádej sa na ňom bezhlavo kŕmia.

Leonid sa ku mne otočí hlavu, a skôr ako to stihnem urobiť ja, na hlavu mi natiahol kapucňu, je to akýsi autopilot, ktorý v ňom zostal, akonáhle sa vypli iné pocity a zapli tie, ktoré sú pre túto situáciu, v ktorej sa ocitol, dôležité.

Stisne mi ruku, zabolí to, sebecky si odo mňa kradne silu, ktorú, žiaľ, nemám, ale nevravím nič, už dávno vie sám, že fyzicky ani emocionálne nemám absolútne cit pre iných, ak som nedávno len ťažko mohla mať aspoň na seba. Ale človek v nebezpečenstve dokáže potopiť aj svoju blízku osobu, len aby mohol dýchať na hladine, chytí sa aj slamky, takže nechám, aby jeho prirodzený inštinkt záchrany prevládal.

Dvere od výťahu sa pomaly začínali otvárať, stačilo vlastne len málo, a už k nám doľahol známy hlas.

,,Ja toho skurvysyna zabijem ! Zabijem ho ! Kurva, kurva, kurva !"

Zahrešil nahnevane Caleb, a následne zo seba vydal nahnevaný zvuk, akýsi zvuk, ktorý pripomínal nie nebezpečné zviera, ale zranené, viac pripravené bojovať.

Vyžarovalo z neho nie len zúfalstvo, ale aj pomsta, hnev a chuť vraždiť. To ma donútilo schovať sa za Leonida, použiť ho a tiež využiť.

,,Upokoj sa, Cal. Nechaj to na políciu."

Upokoj sa. Hah. No len hoďte do práčky a tehlu, a uvidíme či bude pokojne a bez zvuku prať oblečenie !

Belly k nemu naťahovala roztrasenú ruku - očividne sa sama bála toho živočíšneho pocitu, ktorý z neho priamo až tiekol - a snažila sa ho upokojiť slovami, ale on ju od seba odtisol.

,,Vážne ? Važne ?! Nemôžem uveriť, že ty mi takéto niečo vravíš. Nemáš ma náhodou zasrato podporovať ? Upokojiť sa ? Skurvene sa upokojiť ? Hovno ! Mám právo cítiť to, čo cítiť a hnevať sa tak, ako sa hnevám. Ak sa rozhodnem hodiť stoličku cez celú skurvenú chodbu, potom ma to, kurva, nechaj urobiť !"

Vzhľadom k tomu, že si k nikomu z nich nie som dostatočne blízka, myslím, že ako úbohá kotva môžem dobre poslúžiť. A tak prejdem k Belly, v podstate, ak vezmeme do úvahy, aké slová som jej občas podarovala, si zaslúži podporu. Ale zároveň, ak vezmeme do úvahy princíp.. potom.. ak som k nej bola vždy zlá, a práve teraz chcem stať po jej boku, nie je to ako z filmu, a táto časť má chytiť za srdce, oh dievčatá majú držať spolu ! No ale nie, absolútne.

Ak som k nej bola zlá, nemám právo jej podávať ruku, som skôr ako had, ktorý má na konci otravu. Ako rodič, ktorý zbije dieťa, a potom, keď plače, mu povie, že ho to mrzí, aby mi odpustilo a úbohé dieťa plače. Ale hovno, ak som dieťaťu ublížila, na ňom nie je mi odpustiť rovnako ako je hlúpe, ak mu dám do rúk čokoládu či peniaze alebo ho začnem objímať.

Vždy bolo strašné, ak sa otec opil, náhle si uvedomil, že ma dieťa a potom ma objímal a stískal, vravel slová, ktoré mu mám odpustiť a ďalšie, ktoré nikdy nesplní. Dodával mi len stiesnený, až zúfalý pocit dostať sa preč, dieťa v klietke, ktoré ani len netúži vzlietnuť, len trochu aspoň o malý kúsok utiecť.

A ona ma právo odmietnuť, a ja sa nemôžem cítiť dotknutá so slovami: oh, tak ja tej úbohej suke podám ruku, a ona ma odmietne ?!

Stále sme sa však ľudia, a tak jej z ľútosti podám ruku a ona ju chytí, pretože pravdepodobne nikto iný to neurobí.

,,Oh, vy ste sa aj uráčili prísť ? Rozdávali ste si to po ceste sem alebo ešte v chate ? Pokrstili ste ju semenom ? Aké meno dostala ?"

Jordan sa chystal postaviť a zastaviť svojho najlepšieho kamaráta, ale Jacqueline ho chytila za ruku a stiahla znova na nepohodlnú a studenú stoličku.

Nie je to tak, že sa snažil brániť alebo čokoľvek iné, ale slová, ktoré povedal, možno áno a možno nie, boli natoľko nepríjemné, aby pobúrili okolie a znevážil to, čo práve teraz deje. Ale ak si povieme, že ma právo sa chovať presne tak, ako sa chová, potom je to možno áno a možno nie, v poriadku. Záleží, koho sa opýtate, a kto je s vami.

,,Musela byť poriadne dobrá, keď si nezdvíhal ani posraný telefón. Alebo ty taký dobrý až jej vzduchy prehlušili tvoj skurvený telefón. Povedz mi, je iná ako ostatné ? Je panna ? Kľudne si to môžete rozdávať ďalej, polomŕtvej Noe to prekážať nebude. A vieš čo ? Vy tu vlastne ani nemusíte .."

Nestihol dopovedať. Leonid natiahol ruku a vrazil mu rovno do nosa. Nehnevali ho len jeho slová, ale aj to, ako sa správal.

Belly vykríkla, dokonca sa postavila aj Jacqueline s Jordanom, tí však ostali na mieste a ja zastavím Belly, aby sa nerozbehla za Calebom, ktorému by sa to vôbec nemuselo páčiť.

Po chvíli sa Caleb zosunul po stene dole a slzy sa začali miešať s krvou, ktorá sa mu v malom pramienku rynula dole. Pravdepodobne, možno len chcel cítiť bolesť.. a vyprovokovať iných bola dobrá možnosť. Nech to, čo pekelne cíti, ide rovno von.

,,Ja sa tak bojím, Leo. Som zúfaly, bojím sa a som šialene vystrašený. Mám chuť zabíjať, ale zároveň iba plakať. Kurva, Leonid, povedz mi, prečo som také slabé hovno."

Pozrel naňho s krvacajúcim nosom, slzami a čerenými očami. A nie len tými. Aj so zúfalými a bolestivými. A triasol sa, akoby chcel odísť z vlastného tela, ktorého ho ubíja.

Leonid si klakol, chytil ho za zátylok a potiahol k sebe.

,,Nie si slabé hovno, Caleb. Len ti záleží na svojej sestre, je to v poriadku, chápem ťa," povedal. A áno, naozaj, správne ? Pretože aj ona ma sestru, ktorá trpí.

Leonid zahrabol nos do Calebovych vlasov, Jacqueline sa premiestnila k nám a Jordan prístupil na stranu stranu ich dvoch.

Akási zvláštna, tichá dohoda, ktorej nerozumieme.

,,Vidíte, ženy, čo z nás robíte ?"

Naozaj je to tak, že ak sa človek zaľúbi, v skutočne zoslabne ?