Tenká hranica √

43

Ally

,,Už vieš, čo to bude ?" spýtam sa Jacqueline a snáď, aspoň v to dúfam, sa jemne usmejem.

Pozrie sa na svoje vypukle brucho a nevedome, už skôr zo zvyku, sa ho dotkla a následne ho nežne pohladila.

,,Áno, viem," odpovedala a videla ako obe, ja aj Belly, čakáme, čo povie. To len jedna z nás je naozaj zvedavá na odpoveď, a len jedna z nás má oči veľké ako srnka, ktorá čaká, kým ju prejde auto.

Ja ako žena, a byť matkou.. predstava, že vo mne niečo rastie.. je nepríjemná a dáva mi pocit sklúčenosti. A áno, faktom stále aj naďalej zostáva.. necítim sa byť matkou. Absolútne nie, neviem zo života ešte stále holé nič.

Základné veci, ktoré má človek vedieť .. myslím, že žijem až príliš pohodlný život na to, aby som niečo také vedela. Nie je to tak, že to urobí za mňa niekto iný, to len tá výchova rodičov zo mňa robí neschopného človeka.

,,Prepáčte, baby. Naozaj by som vám to veľmi rada povedala, skutočne, ale chcem, aby to ako prvý vedel Jordan."

Belly sa chápavo usmiala a natiahla ruku k jej brušku.

,,Ani neviem, kedy to stihlo tak rýchlo vyrásť. Nedávno sme sa to všetci dozvedeli a teraz ? Tvoje brucho ide medzi dvere skôr ako ty."

Tieto rozhovoru.. myslím, že odvrátim tvár a tá dáva vedieť, že nie som s nimi, v skutočnosti ich ani nepoznám. Akokoľvek chcem byť v rozhovore - a ja úprimne ani nechcem - jednoducho sa doňho ani nechcem nedostať, pretože ma nezaujíma.

Deti sú sladké a bla bla bla, malé rozkošné rohlíky, ale .. nemám k nim cit a bodka. Bodka.

Porodiť dieťa do sveta, aký je tento.. nie je to tak, že to chce trúfalosť alebo rozhodnutie. Ale nech je to čokoľvek, a nie je to tak, že by som to aspoň vedela.. okrem toho, že nemám ten cit, nechcem ho priviesť do sveta, akým je tento.

A .. budem za bezcitnú, a ono mi nezáleží na tom, ak áno, ale dieťa.. nie je to tak trochu ako mačka vo vreci ? Pretože úprimne, priam ma desí porodiť dieťa, ktoré nebude ani vedieť, že existuje a strávi svoj život v bubline svojej hlavy a starostlivosťou.

A .. potom čo ? Naozaj tým myslím, čo potom ? Ak už nie je matky, čo dieťa ? Ten strach, že sa niekto nebude schopný postarať o dieťa ? A ak ja ako matka toho nebudem schopná ?

Pretože rozhodne nechcem zaspávať s bolesťou z pocitu, že som svojmu dieťaťu ublížila tým, že som príliš kričala, príliš kruto ho obliekala vďaka neschopnosti spánku alebo už vďaka málo tolerancie. To, kým by bol, nebolo to ešte oveľa viac bolestivé ?

Desí ma to ako peklo, ktoré ma desí, pretože peklo je niečo, čo je v tvojej hlave, a verím, že ak si v pekle môžem ľahnúť vedľa potoka, potom dobre, možno to aj bude, ale aj napriek tomu, keď sa Jacqueline zasmiala a pridám sa  sa aj Ally. Všetky cítime tú zúfalosť, a všetky ju ignorujeme.

Následne sa dotkla Bellynej ruky na svojom brušku.

,,A čo ty ? Zitila si či si tehotná ? Ty ani Caleb ste sa k tomu nevyjadrovali od toho incidentu v škole. Alebo mi niečo uniklo ?"

Belly sa jemne usmiala. A skôr ako stihla odpovedať, dvere od výťahu sa otvorili a započuli známe hlasy.

,,Nie, rozhodne nemáš väčšieho vtáka ako ja. Hej, nechci ma naštvať, inak ho vytiahnem a odmeram ten svoj aj tvoj," povedal Jordan. Caleb sa zasmial. No, a potom, je tu, samozrejme aj otec dieťaťa, nie len matka, správne ?