„Čo chceš?“ poviem hlasnejšie ako som si myslela. „Chceme sa rozprávať.“ Usmeje sa. „Nemyslím si, že je toto správna chvíľa.“ Poviem tichšie. Síce navonok vyzerám, že nemám strach, ale moje vnútro hovorí niečo iné. Bojím sa, že mi niečo urobí a nebudem mať šancu brániť sa.
Zasmeje sa. „Povedzme to tak, že druhá šanca na rozhovor nebude.“ Pozrie sa na mňa. Stále držím dvere tak akoby som ich chcela zatvoriť, no nedarí sa mi to. Je to márne. Louis je silnejší. „Prečo si myslíš, že ja sa chcem rozprávať?“
„Myslím, že nemáš na výber ak máš rada svoju babičku.“ Zdvihne jeden kútik úst a oblizne si peru. „Čo si jej urobil?!“ pustím dvere a udriem ho do hrude. „Je v poriadku, zatiaľ.“ Zasmeje sa. „A teraz si premysli, či nás pustíš dnu alebo nie.“
Urobím krok dozadu, aby mohol Louis prejsť. „Nemôže Niall ostať von?“ opýtam sa po tichu. Bojím sa odpovede. Louis na neho iba kývne a Niall ostane stáť pri dverách. Zatvorím dvere a prejdem cez chodbu až do obývačky.
„To je tvoja mama?“ Louis vytiahne z poličky našu fotku s mamou. „Nedotýkaj sa toho!“ syknem. Nechcem aby sa taký sviniar ako on chytil hocičoho, čo je v našom dome a to platí aj o babičke. Dúfam, že bude v poriadku. Neodpustila by som si to.
„Kde je?“ stále stojím vo dverách a pozerám na Louisa, ktorý si obzerá celú našu obývačku. „Nemusíš sa báť, nič sa jej nestane ak urobíš to, čo ti poviem.“ Odvráti zrak ku mne. V jeho očiach je toľko zlosti a nenávisti. Mám pocit, že on nemá v sebe ani kúsok lásky a žiadne city.
„Nechápem, čo ešte chceš! Harry ti dal peniaze, tak čo ešte chceš?“ prejdem si rukou do vlasov a sadnem si na gauč. Ja už absolútne ničomu nechápem. Nechcem byť do toho namočená, ale nedokážem od Harryho odísť, aj keď to teraz vyzerá tak, že nie sme spolu, no ja stále cítim, že sa vráti a dokážem mu odpustiť.
„Je toho viac o čom nevieš, ale to ťa nemusí zaujímať.“ Prejde ku mne a sadne si oproti mne. „Vieš o tom, že som ťa mohol zabiť, hneď ako ste utiekli, ale neurobil som to.“ Zdvihne mi palcom bradu tak, aby som mu videla do tváre. „Takže to neposer.“ Znova sa postaví a strčí si ruky do vreciek. Vytiahne z nich menšiu obálku z nápisom a strčí mi to do ruky. „Odnesieš to na túto adresu,“ ukáže na čierny nápis. „Čo tam je?“ opýtam sa otázku, ktorú by som sa asi mala skôr nechať pre seba. „To nech ťa nezaujíma,“ povie hrubým hlasom. „Opováž sa to otvárať, pôjdeš tam dnes a snaž sa, aby ťa nikto nevidel. A nie že to vytáraš Harrymu.“ Posledný krát sa na mňa pozrie a opustí obývačku. Rýchlo sa postavím, no Louis stihne zabuchnúť dvere skôr ako sa dostanem za ním. Preboha do čoho som sa to dostala?
Sadnem si na skrinku na chodbe a nadýchnem sa. Nič ma nesere viac ako to, že je do toho zapletená babička. Nechcem, aby sa jej niečo stalo a Louis ma vôbec nepustil k slovu. Stále mám mnoho otázok, no on odišiel. Mám zavolať Harrymu? Mám pocit, že mu to mám povedať, ale niečo mi hovorí, že to nie je dobrý nápad. Predsa len je to Louis a ja nechcem, aby sa Harry o tom dozvedel.
Znova sa postavím a pozriem sa na hodiny, je päť. Pôjdem tam o šiestej. Vtedy sa začína stmievať, ale prečo tam vlastne idem? Nemala by som zavolať na políciu? Nie, strach mi to nedovolí. Až príliš sa bojím Louisa a toho, čo je schopný urobiť babke a preto to urobím.
Minúty utekajú až príliš rýchlo na to, aby som si vymyslela plán, ale čo chcem vlastne vymýšľať? Bojím sa toho, že tam nikto nebude, alebo čoho sa bojím? Na tej ulici som nikdy nebola, no viem presne kde je.
Prejdem si rukou do vlasov a vydýchnem. V tom mi zavibruje mobil. Trasúcimi rukami ho vytiahnem z vrecko a pozriem sa na displej. Neznáme číslo. Uf. Stlačím zelené tlačítko a mobil si priložím k uchu. „Je na čase ísť.“ Ozve sa Louisov hlas na druhej strane. „Ako vieš, že som stále doma?“
„Viem všetko,“ počujem ako sa zasmeje. „A teraz choď. Polož tú obálku pred dvere, zazvoň a odíď. Ak ťa niekto uvidí, nepraj si ma.“ Povie a zloží. Po celom tele mi prejde mráz. Mám pocit akoby som bola paralyzovaná.
Oblečiem si čiernu mikinu a obálku si strčím do vrecka. Cez hlavu si prehodím kapucňu a zabuchnem dvere. Všetko to robím kvôli babke. Potrebujem, aby bola tu a zdravá. Ale stále nechápem prečo ja. Určite ma na toto dosť ľudí, no to sa asi nikdy nedozviem.
Mikinu si pritiahnem viac k telu a dám sa do kroku. Ulica, ktorá je napísaná na papieri je asi dvadsať minút od nášho domu. Vonku sa už stmieva a ja mám pocit, akoby ma niekto sledoval. Neznášam ten pocit, no neotočím sa. Pridám viac na kroku a nadýchnem sa. Všetko bude v poriadku. Šepnem si pre seba a vydýchnem.
Nakoniec tam prídem za pätnásť minút. Vyzerá to tu byť opustené. Keby bolo na mne, asi by som tu nikdy nechcela bývať. Všade sú smeti a vyzerá to tu, ako keby tu žili bezdomovci. Možno a žijú Louis mi nič iné nepovedal, takže vlastne ani neviem komu to dávam, a iba sa modlím, aby to nebolo nič trestné.
Pozriem sa na obálku pre istotu ešte raz. Má to byť dom s číslom deväť. Poobzerám sa, a hneď ho uvidím. Je to posledný dom už pri lese. Musím uznať, že tento vyzerá asi najlepšie s týchto všetkým. Dám sa do kroku a zastavím pred dverami. Vytiahnem si obálku a posledný krát sa na ňu pozriem. Položím ju pred dvere na starú drevenú terasu a zazvoním. Rýchlo sa otočím a rozbehnem sa smerom odkiaľ som prišla. Neotáčaj sa! Napomenie ma moje svedomie, no ja mám pocit, že sa musím otočiť, no nakoniec to neurobím a dobehnem na koniec ulice, kde už na dom vôbec nevidno.
Nadýchnem sa a dám si dole kapucňu. Predkloním sa a položím si ruky na boky. Som zadychčaná, ale nebežala som až tak veľmi. Sadnem si na lavičku, ktorú si všimnem. Vytiahnem si mobil z vrecka. Mám Louisovi zavolať späť? Nie nech si zistí sám, či som to tam dala alebo nie.
„Am,“ vyruší ma niečí hlas, ale ja presne viem komu patrí. Rýchlo sa postavím a hodím sa Harrymu okolo krku. Neviem prečo to robím, ani neviem kde sa tu zobral, ale potrebujem teraz niekoho kto ma bude objímať. Cítim sa zle, ako keby v tej obálke bolo niečo zlé, čo ma navždy zničí.
Harry mlčí, iba sa mi pritiahne bližšie. „Čo sa dejde?“ po chvíľke aj tak prehovorí a prelomí ticho, ktoré medzi nami panovalo. „Nemôžem ti to povedať.“ Pozriem sa mu do očí. Viem, že sa s ním teraz rozprávam ako s kamarátom.
„Čo sa stalo?“ napne sa mu sánku a už teraz viem, že niečo tuší. „Nič dôležité, ja som len potrebovala niekoho objatie, už by som mala ísť.“ Otočím sa, no Harryho ruka ma zastaví tým, že chytý moje zápästie. „Amy poznám ťa viem, že sa niečo deje.“ Pozrie sa mi do očí. „Harry.“ Šepnem. Nemôžem mu to povedať. Louis mi to zakázal. „Ja..“ začnem no vo vrecku mi zavibruje mobil. Vytiahnem ho a automaticky si ho priložím k uchu. „Louis?“ opýtam sa a vtedy sa Harry na mňa pozrie vraždiacim pohľadom. Smutne sa na neho pozriem a otočím sa, aby som počula, čo mi Louis hovorí.
„Som rád, že si to neurobila žiadnu hlúposť a iba to o čo som ťa požiadal.“ Odmlčí sa. „Nikomu o tom nehovor ani Harrymu, aj keď vidím, že bude na teba naliehať.“ Povie a zloží. Rýchlo sa poobzerám po všetkých stranách, no Louisa nikde nevidím. Ako vie, že som práve teraz s Harrym? Ten chalan sa mi nepáči. Dúfam, že mi teraz dá už konečne pokoj.
„Louis?“ Harry sa pozrie na mňa s nenávisťou,ale aj smútkom v očiach. „Jaa, vysvetlím ti to, ale teraz nie je ten najlepší čas, nie potom, čo sa stalo. Čo si urobil.“ Poviem a otočím sa. Harry tam ostane stáť vie, že nemá šancu ma zastaviť, aj tak by som nič nepovedala.
Cesta domov je až príliš krátka na to, aby som si utriedila všetky myšlienky. Stále neverím, že som to urobila bez ťažkostí, a že som zdravá. Dúfma, že babka bude doma v pokoji sedieť a čítať si jeden z jej časopisov, no keď uvidím stáť políciu pred našim domom všetky moje predtuchy o tom, že je babka v poriadku zmiznú.
Sooo,túto časť som vôbec neplánovala, chcela som písať iba zajtra,ale som si povedala, že napíšem, tak som si sadla za word a vzniklo toto :D viem je to nudné, o ničom,ale počkajte si na tú párty tam mám plány,ale nejdem nič hovoriť, aj tak už viete veľa a úplne ma tešíte s tými komentármi :3 ani si nevetie predstaviť,akú radosť mi robíte:3 takže pokračujte a napíšte mi,čo si myslíte o tom,čo sa tam teraz deje a čo si myslíte,že sa stane na oslave? hm som zvedavá :D
Vote&komenty:)
