Rýchlo otvorím dvere a zbehnem do obývačky. Moje líca horia a mám pocit, že vybuchnem. „Odkiaľ máš tie šaty?“ opýtam sa a pozriem sa na Aarona. Zdvihne ku mne zrak od mobilu a usmeje sa. „Prečo ti to mám hovoriť? Je to predsa jedno, nie?“ zdvihne obočie a premeria si ma. „Nie, nie je to jedno.“ Zatnem sánku a prejdem si rukou do vlasov.
„Kto ti ich dal?“ pozriem sa na neho a potom na Lucy, ktorá na nás zvláštne pozerá. „Amy ukľudni sa dobre? Tie šaty prišli, dobre možno neboli v pláne, ale oslavu sme mali naplánovanú skôr ako ich doniesli.“ Povie Lucy, pohladí ma po chrbte a jemne sa usmeje.
„Akože prišli?!“ prižmúrim oči a lístoček v ruke pokrčím ešte viac. Nechápem ako to mohol urobiť. „Prišli, ale sú krásne a na tebe ešte viac,“ usmeje sa. „Nechápem, čo ti vadí.“ Sadne si a do ruky si zoberie časopis, ktorý otvorí. Zavrčím a otočím sa na päte. Vôbec nechápem prečo mi ich Harold posielal. Preboha to už je taký debil, že si myslel, že si ma šatami priláka späť? Hach to bol teda na úplnom omyle.
Rýchlo vybehnem hore a očami vyhľadám mobil. Všimnem si ho na stole a zoberiem ho. Nájdem Harryho číslo a stlačím hovor. Nedvíha to. Do kelu! Mobil hodím na posteľ a rukami si prejdem do vlasov, pričom papierik spadne na zem. Skrčím sa k nemu a otvorím ho, znovu. Nechápem, čo si myslel, keď toto písal. Určite si myslel, že po týchto sladkých slovách, ktoré napísal aj do tej SMS sa k nemu hneď vrátim, ale ja nie som nejaká obyčajná štetka. Dala som mu veľa šancíí a on mi stále klamal. A teraz mi posiela hlúpe veci. Vôbec to nie je o tom, ale on to nevie. Keby nebola tá oslava, hneď ich vyhodím, ale nechám si ich kvôli tete a babke, no večer zhoria v pekle.
Mykne ma, keď na dvere zaklope niečia ruka a následne sa otvoria. Babkina hlava nakukne cez dvere a ja jej naznačím, aby vošla. Urobí to a dvere zatvorí. „Odišli sme kvôli Harrymu?“ opýta sa a sadne si na posteľ. Pozrie sa na miesto vedľa seba, čím mi naznačí, aby som si tam sadla.
„Babi ja..“ začnem, no zaseknem sa. Nechcem o tom hovoriť. Prečo to tak proste nenechá? Nechcem byť zlá, ale vážne je to moja vec. „Nechcem vedieť dôvod, len či to bol on, kto ti ublížil. Viem, že ti tie šaty poslal on.“ Chápavo sa na mňa pozrie a pohladí ma po chrbte.
„Ja už ho proste nechcem nikdy vidieť. A tie šaty skončia v koši ver mi.“ Postavím sa a prejde ku oknu. „Dobre, no nechám ťa samú, ale za desať minút, nech si už dole prosím ťa.“ Ešte sa posledný krát na mňa pozrie a opustí izbu. Nastane tu ticho. Počuť, iba kvapkajúci dážď, ktorý dopadá na okno. Zase.
Sadnem si na parapetu a nohy si pritiahnem bližšie k telu. Bradu si položím na kolená a vzdychnem. Dobre chýba mi Harry a to je odo mňa, len dva dni. Proste si nechcem priznať, že on nie je pre mňa. On nie je na vzťahy a už vôbec nie na lásku. Preboha veď zabil človeka. Mám vôbec nejaké city?
Z premýšľania ma vyruší zvonček z dolu. Určite nejakí hostia, AK mám pravdu povedať vôbec sa mi nechce oslavovať, ale nechcem sklamať ostatných, no aj tak by som bola najšťastnejší človek keby tu bola mama a videla by som ju smiať. Každý pohľad na Lucy mi ju pripomína a ja mám stále väčší pocit, že chcem ísť za ňou, chcem toto všetko skončiť.
Postavím sa a prejdem ku dverám. Chytím kľučku a nadýchnem sa. Dvere otvorím a pomaly zídem po schodoch. Z dolu počujem známe hlasy, ktoré som už dávno nepočula. Nahodím na tvári úsmev, aj keď sa mi vôbec nechcem usmievať a vojdem do obývačky. Všetky pohľady hneď spočinú na mne.
Usmejem sa ešte širšie a prejdem ku nim. „Amy, tak rada ťa znova vidím.“ Objíme ma stará mama z otcovej strany. Mala som ju rada a aj mám. Ona nemôže za to, aký otec je a ja sa kvôli nemu starkej nevzdám, starký zomrel, keď som mala desať a on ostala sama.
