„Harry som unavená." odtiahnem sa a zabalím sa viac do deky. „Chápem." Chvíľu ostane ticho a znova prehovorí. „Budeš v pohode alebo mám ostať cez noc?"
„Prosím ostaň." poviem zachripnutým hlasom. Nemala by som si ho ku sebe púšťať keď som mu povedala to čo som povedala,ale potrebujem niekoho pri sebe a cítim že Harry mi pomôže.
Priatiahne si ma bližšie a ja si položím hlavu na jeho hruď. Potrebujem prestaň myslieť na to čo sa stalo a Harry mi s tým pomáha.
-
Zobudím sa na zvoniaci mobil. Keď otvorím oči ležím v izbe. Ako som sa sem dostala? Teraz je to jedno musím zdvihnúť.
„Prosím?" posadím sa prejdem si druhou rukou po tvári. „Amy? Zlatko." povujem babkin hlas. „Babi?"
„Och zobudila som ťa?"
„Nie to je v poriadku,čo potrebuješ?" zívnem. „O hodinu mi letí lietadlo do L.A.."
„Bože," vzlyknem. „Úplne som ti zabudla zavolať."
„To nič,prídem a budeme spolu,dobre?" počujem z jej hlasu,že plakala. Ani sa nečudujem,neviem ako by som sa na jej miesto cítila. je hrozné mať dcéru v kóme.
„Som rada,že prídeš,cítim sa sama."
„Neboj,všetko bude v poriadku." povie a zloží. Zase sa rozplačem,no slzami nič nevyriešim. Ale kde je Harry? Úplne si pri tomto na neho zabudla.
Otvorím dvere a pomaly zídem po schodoch. „Harry?" skríknem,ale nikde nič. Prejdem do kuchyne a na stole si všimnem lístoček. Zoberiem si ho do ruky a začnem čítať. „Prepáč,musel som odísť.-Harry" Pokrčím ho a zahodím do koša. To aby som zase bola tri hodiny sama. Keď som sama myslím na mamu,nechcem byť sama. Musím ísť za ňou sam to tu nezvládnem. Oblečiem sa a preistotu si ešte hodím do tašky jeden balík vreckoviek. Včera som ich minula rýchlo.
Obujem sa a zamknem dvere. Keď sme išli včera s Harrym cesta trvala asi desať minút,rak tipujem,že tam prídem do polhodiny.
-
Keď vojdem do nemocnice a vidím tých ľudí,je mi ich ľúto,tak strašne by som im pomohla,ale nemôžem. Zveziem sa na tretie poschodie a otvorím dvere na maminej izbe. Je presne v tej polohe ako včera,keď sme odchádzali. Nechcem ju takto vidieť chcem ju videť smiať sa a hlavne hovoriť.
Položím si kabelku na prázdny gauč a pritiahnem si stoličku k posteli. Chytím jej ruku a vzdychnem. Zajtra je škola,ale na učenie by som sa nevedela sústrediť.
Sedím tu asi dve hodiny,keď prístroje začnú hlasno pípať. Rýchlo sa postavím a otvorím dvere. „Halo! Je tu niekto?" zakričím. Z prava sa vynorí hlava doktora. „Čo sa deje slečna?" prejde ku mne. „Jaaa neviem,tie prístroje začali nejako.." nedopovedám lebo mi skočí do reči. „Počkajte prosím tu." vytiahne mobil a niekoho zavolá. Hneď na to sa tu objaví ďalší doktor a sestričky. „Čo sa deje?!" cítim ako mi zase padajú slzy. Nkto nič nepovie,dvere sa zatvoria. Nemám na výber ako čakať.
Sadnem si na stoličku na chodbe a kolená si pritiahnem bližšie ku hlave. Vrecky sú mi teraz na nič,keď ostali tam.
Po nekonečných piatych minútach sa dvere otvoria. Automaticky sa postavím a prejdem ku doktorovi. „Ste dcéra?"
„Áno,pove-edzte že bude v poriadku." utriem si poslednú slzu a pozriem sa na neho. „Je m i to ľúto,ale nedokázali sme ju zachrániť,tie zranenia hlavy boli vážne." Nedokázali sme ju zachrániť. Stále sa mi to opakuje v hlave. Cítim ako padám na studenú zem. Ona odišla? „Nie!" vykríknem. „To nie je pravda!" začnem ho udierať až napokom ma premohne únava. Schúlim sa na zemi a prestanem vnímať svet.
„Amy!" počujem babkin hlas. Zdá sa mi to? Otvorím zaslzené oči a pozriem sa na ňu. Vážne tu je. „Babi." hodím sa jej okolo krku a rozplačem sa. „Odišla,nechala ma tu,ja to nezvládnem." silno ma objíme a pobozká do vlasov. „Zlatko." cítim,že aj ona plače. Nechala nás tu. Moja maminka,ani som sa s ňou nerozlúčila,proste odišla. Potrebujem ju,nedokážem to.
„Môžem ju posledný krát vidieť?" otočím sa k doktorovi. Iba prikývne. Je to kurevsky hnusný pocit vidieť ju na tej posteli a vedieť že už nedýcha. „Mami," vzlyknem. „Prečo si odišla? Prečo si mi to urobila?" nakloním sa k nej čím spôsobím že moje slzy dopadajú na jej chladnú tvár.
Cítim babkinu ruku na mojom chrbte. Viem,že sa cíti horšie ako ja,ale nedáva to najavo. Dusí to v sebe a keď ju nikto nebude vidieť určite to zo seba vyleje.
„Musí na vzduch." poviem a posledný krát sa na ňu pozriem. Stále tomu neverím.
Otvorím dvere a výťahom sa zveziem dole. Vidím Harryho stojaceho pred nemocnicou. Čo tu robí? Prepchám sa cez ľudí a otvorím dvere.
„Amy," nadýchne sa. „Nebola si doma tak som.." nedopovedá a hodím sa mu okolo krku. „Odišla,navždy." poviem a podlomia sa mi kolená. Harry ma však chytí a položí na lavičku. „To mi je ľúto." povie. „To už je jedno,mamu mi to nevráti." povie drzo. Nechcem byť zlá,ale proste to zo mňa vyletelo.
„Amy,tým že bdueš zlá nič nevyriešiš,bol som presne taký istý,ale rodičov mi to nevrátilo."
„Ja viem,prepáč."
„Chceš ísť domov?"
„Ešte nie babka je ešte tam." pozriem sa na nemocnicu. „Počkať,tvoja babka je tu?"
„Prišla,nemôžem tu byť sama,ale ešte nevedela že sa stane toto." vzlyknem. „Am a ty sa teraz vrátiš do Londýna?" jeho hlas sa zmení. Je iný ako predtým. „Harry ja neviem čo bude." postavím sa a nadýchnem.
Vidím babku vychádzajúcu z dverí. „Odvezieš nás prosím domov?" pozriem sa na Harryho. „Jasné." povie ale neusmeje sa.
„Babi toto je Harry,kamarát."
„Teší ma." usmeje sa Harry. „Ahoj." povie babka sucho. Chápem ju. „Odvezie nás poď." chytím jej ruku a potiahnem ju k Harryho autu.
Sadnem si k Harrymu a babka do zadu. Všetci sú ticho. Bojím sa niečo povedať. Stále mám v hlave iba mamu. Jej bezvládne telo.
-
„Babi,nevadí ak Harry pôjde hore?" pozriem sa na ňu,keď zastaví pred domom. „Nie," jemne sa usmeje.
„Ak ti to pomôže." odopne si pás a vystúpi. „Harry?" pozriem na neho. „Aj tak ešte musíš niečo urobiť."
„Amy,som u vás viac ako doma,nevadí to?"
„Harry," jemne sa usmejem. „Neviem ako ale pomáhaš mi. Pri tebe cítim,že som v bezpečí." poviem a vystúpim. Harry ma nasleduje.
Babka na nás čaká pri vchode. Odomknem a pustím ich prvých. Je zvláštne,že keď mi to oznámili mala chuť sa zabiť a mala som pocit že sa psychicky zrútim,ale keď je Harry vedľa mňa cítim ochranu,cítim že niesom sama,aj keď je taký aký je,no snaží sa zmeniť.
„Babi cíť sa tu ako doma." usmejem sa a položím si tašku na zem. Zase cítim ako mi padá slza keď zbadám maminu voňavku,ktorú nechala doma. Ale už mi je to jedno,viem že to nezastavím.
Vyzujem sa a výjdem hore po schodoch. Harry ma nasleduje. „Tam je rob." poviem keď zatvorím dvere. Ľahnem si na posteľ a schúlim sa do klbka. Stihla som si zobrať mamin sveter,ktorý si priložím k nosu a vdýchnem jej vôňu. Tak veľmi mi chýba.
Vzlyknem. Harry prejde od projektu ku mne. Sadne si vedľa mňa na posteľ a pohladí ma po chrbte. „Prečo sa o mňa tak staráš?" zdvihnem zrak. „Milujem ťa." šepne a zahľadí sa mi do očí.
Takžee nová časť,je krátka a nudná ale dosť som ju prežívala :/ absolútne nič nestíham,chcela som to napísať skôr a dlhšiu ale niečo mi do toho prišlo,takže vyjadrite sa vy čo si myslíte,aké to je či chcete pokračovanie a tak :D a nezabudnite vote :)
