Zobudím sa do upršaného rána. Je síce koniec októbra ale dážď som nečakala.
Zastrčím si prameň vlasov za ucho a postavím sa. Hodiny ukazujú pol deviatej,nikdy som tak skoro nevstávala keď som nemusela do školy.
Pomaly otvorím dvere a výjdem na chodbu. Všade je ticho mama ešte asi spí. Prejdem do kúpeľne a vykonám rannú hygienu. Ešte stále v pyžame prejdem do kuchyne. Na stole je položený odkaz: Išla som nakúpť-mama. Aha,takže nespí som tu sama. Niečo by som zjedla ale nič tu nieje,musím počkať. Idem sa prezliecť a namaľovať.
„Som doma!“ počujem mamin hlas. Konečne. Pomyslím si. Už som dosť hladná. „Povedz že máš niečo dobré.“ Pobozkám ju na líce a začnem vyťahovať veci z tašky.
„Mám tvoje obľúbené cereálie.“ Povie nadšene. Zoberiem si misku zo skrinky,najprv nasypem cereálie a potom mlieko.
„Čo máš dnes v pláne?“ spýta sa mama a ďalej sa venuj vykladaniu tašky. „Pôjdem si popozerať okolie a potom sa budem psychicky pripravovať na zajtrajšiu školu.“ Poviem otrávene. „Prestaň,do tej školy pôjdeš tak či tak aby si sa dostala na vysokú!“
„Ale ja nechcem ísť na vysokú!“ skríknem. „O tomto sme sa už bavili Amy tak prosím ťa nerob scény hneď z rána.“ Stále hovorí kľudným hlasom,neznášam to.
Bez slova hodím misku do umývadla a odídem do izby.
Už ma nebaví ako mi riadi život. Všetko tak ako chce ona. Pôjdeš na medicínu a budeš zachraňovať životy. Stále mi to s otcom opakovali ale nikdy sa ma nespýtali čo chcem ja. Chcem spievať. Ukázať ľudom svoj talent. Vždy to vedela iba Lily,ona ma vždy podporovala a hrala mi na gitaru pokým som ja spievala.
„Ach!“ hodím sa na posteľ a vykričím sa do vankúša.
Pop polhodinovom ležaní sa zas odvážim vstať. Už je deväť. Nebaví ma to tu. Zoberiem si kabelku a oblečiem sa,vonku už aj prestalo pršať.
„Idem von!“ zakričím na mamu ale nedostanem žiadnu odpoveď. Zabuchnem dvere a napravím si bundu. Keď sa snažím zapnúť si zips do niekoho narazím. „Prepáč ja..“ je to Niall. „Ahoj.“ Usmeje sa ako ukáže jeho žiarivé zuby. „Ahoj,prepáč ešte raz.“ Konečne zapnem ten sprostý zips. „Chystáš sa niekam?“ spýta sa neisto. „Chcem si ísť poprezerať okolie.“ Usmejem sa. „Môžem ti robiť spoločnosť? Vieš už to tu poznám ale ak nie tak..“
„Jasné,budem rada.“ Iba sa usmeje a otvorí mi dvere.
Výjdeme do dosť chladného počasia. Myslela som že keď prestalo pršať nebude zima.
Niall mi ukázal moju školu a potom sme sa ešte prechádzali po námestí. Zistila som že je o rok starší ale chodí na tú istú školu. Nakoniec ma pozval na kebab. Milujem to. Keď sa začalo stmievať vrátili sme sa.
„Ďakujem že si mi to tu ukázal.“ Objímem ho. „Naozaj som si to užila.“
„V pohode,aj nabudúce.“ Posledný krát sa usmeje a zmizne v byte.
Uf. Myslím že som si našla dobrého kamaráta.
Odomknem dvere a vstúpim do bytu. „Amy?“
„Nie Madonna.“ Zatvorím dvere a vyzujem sa. „Veľmi vtipné.“ Príde ku mne mama. Iba sa núcene usmejem. „Chceš večeru?“
„Niesom hladná.“ Niall ma pozval na kebab,ktorý si mi ty nikdy nekúpila. Pomyslela som si.
Nič nepovie,vie že ma neprehovorí.
Už je päť,hodiny strašne rýchlo bežia. A hlavne s Niallom,ani som si neuvedomila že sme boli von celý deň.
Rozhodnem si dať horúci kúpeľ,to ma aspoň trošku uvoľní pred zajtrajškom.
Po hodinovom ležaní vo vani konečne výjdem a zabalím sa do bavlneného uteráka. Pustím si televízor a ani neviem ako ale zaspím.
-
Gr! Zase ten odporný zvuk ktorý sa vám zaryje do uší a nechce prestať. Vypnem budík a zívnem. Mám hodinu na to aby som sa pripravila.
Pol hodinu strávim v kúpeľni a potom sa oblečiem. „Dobré ráno.“ Poviem stále unaveným hlasom keď vojdem do kuchyne. „Dobré.“ Povie mama a podá mi tanier s hriankami. Ďakovne sa usmejem ale ona už je preč.
Pätnásť minút trvá kým to do seba natlačím. Som nervózna. Čo ak ma tam nebudú mať radi? Nechcem tam ísť. „Mala by si už ísť.“ Vyruší ma mama. „Áno,už idem.“ Postavím sa. Zoberiem si veci a nadýchnem sa. „Zvládneš to?“
„Áno,nemám už šesť.“ Nervózne sa zasmejem.
Trocha nervozity opadne keď na chodbe stretnem Nialla. „Ahoj.“ Vydýchnem. „Ahoj,tak čo si pripravená?“ šťuchne ma. „Nie.“ Poviem na rovinu. „No tak,nieje to až také hrozné,určite si ťa obľúbia,si úžasná.“ Čo? On práve povedal že som úžasná? „Poď lebo zmeškáme.“ Rýchlo zmení tému. Iba prikývnem.
Cesta nieje dlhá ale tichá. Nikto sa už neopováži nič povedať. Je tu veľa ľudí,nie ako včera,nikto tu nebol a zdalo sa to fajn.
„3.B?“ opýta sa Niall. „Áno.“
„To je tam.“ Ukáže na slabo modré dvere úplne vzadu. „Ďakujem.“ Posledný krát ho objímem a vydám sa na pospas osudu.
Keď vôjdem všetky oči padnú na mňa aj keď ešte nezvonilo. Neznášam keď som stredobodom pozornosti. Všimnem si že predposledná lavica je voľná. Vydám sa k nej. Chcem si sadnúť ale niečí hlas ma vyruší. „Je tam obsadené.“ Zdvihnem zrak. „Ja tu nikoho nevidím.“ Pozriem sa mu do očí. Sú hnedé. „Už ide.“ Povie chlapec vedľa neho. Má kučery a zelené oči. Otočím sa a neverím vlastným očiam. „Ashley?“ ona iba ostane stáť a pozerá raz na mňa a raz na chalanov. „Am?“ iba ona ma tak volala,je to ona! „Neverím.“ Hodí sa mi okolo krku. „Čo ty tu? Sadni si.“ Povie keď sa od seba odlepíme. „Presťahovali sme sa sem. Bože nevidela som ťa päť rokov.“ Ashley. Chodili sme spolu na základku. Bola ako moja sestra ale potom odišla a už sme sa nestretávali.
Chcela zas niečo povedať ale zazvonilo a učiteľka vošla do triedy.
„Žiaci chcela by som vám predstaviť novú spolužiačku. To je Amy White.“ Ukáže na mňa a všetci sa zase pozerajú. Neisto sa usmejem.
Celú hodinu je Ashley aj ostatný ticho. Neznášam matematiku a to nás ju ešte učí triedna. Keď konečne zazvoní,učiteľka odíde a Ash sa zase na mňa otočí. „Stále neverím že ťa vidím. Chýbala si mi.“
„Ehm,prepáč že som bol taký drzý.“ Povie zase ten hnedooký chalan. „To je v pohode,už som si zvykla že ma nemajú radi.“
„Chalani to je Amy. Amy to je Liam a Harry.“ Predstaví nás Ashley. Liam sa usmeje ale Harry len sedí a kývne hlavou. Je čudný ale niečím ma priťahuje.
Nová časť,prosím vyjadrite sa čo si o tom myslíte a či mám pokračovať. Ak je to nudné kľudne povedzte len aby to bola pravda :D a keď prečítate nezabudnite vote :) Ďakujem :3
