Mr Arrogant || kth. » book 1 (#Wattys2016) [CZ/SK]

Chapter 3

"Lee Hyejin," riaditeľ vyslovil.
"Nae," jemne som reagovala.
"Kim Taehyung."
"Čo," odpovedal.

Riaditeľ si povzdychol a povedal, aby sme si sadli.

"Môžem vedieť čo sa to tu deje?" riaditeľ sa opýtal.

Taehyung ukázal na mňa a ja som ukázala zas na neho. "On strčil umelú jaštericu do mojej tašky," prehovorila som.

"Ona ju hodila späť na mňa."
"Začal si prvý. Kto ti povedal aby si dal tú jaštericu do mojej tašky?"
"Sklapni, bola to tvoja chyba, neposlúchla si ma."

Išli sme si po krku. Postavila som sa a začala naňho kričať. Urobil to isté.

"PRESTAŇTE!" Ms Gil kričala. No nespočúvali sme ju, lebo sme boli zaneprázdnení hádaním.

"Myslel si si, že ti nechám opísať si moje-"

Zastavila som sa, pretože mi zakryl ústa. Potom sa pozrel na Mr Gil, ktorá zvrásila obočie.

"Máte vôbec nejaký rešpekt?" konečne prehovorila. "Vyčistite školské toalety. A neodídete, dokiaľ to nebudete mať hotové. Porozumeli?"

"Ale Ms Gil-"
"ŽIADNE ALE. TERAZ OKAMŽITE ODÍĎTE!" kričala.

Taehyung otvoril dvere. Dupol nohou pred riaditeľňou a zabuchol ich. Drzé.

Trápne som sa otočila k riaditeľovi a Mr Gil. "Joesonghabnida," ospravedlnila som sa a pomaly odišla. V kútiku oka som videla, ako si Mr Gil s riaditeľom podávajú ruky.

Opustila som kanceláriu a bežala za Taehyungom.

"YAH!" zakričala som. Otočil sa.
"Čo."
"Tyyyy..." lapala som po dychu, "ty si vážne..."
"Máš veľmi slabú vydrž," povedal.

"Yaaaah! Ty! Kvôli tebe musím čistiť toalety! Vieš vôbec ako moc nechutné tie toalety sú? Uggghh," fňukala som.

"Tch, slaboch," mierne sa zasmial a kráčal do triedy. "Je mi to jedno," povedal chrbtom ku mne.

Prevrátila som oči a zamračila sa.

Kráčal veľmi pomaly. "Prečo tak kráčaš. Moja babka kráča rýchlejšie než ty."

"Tvoja babka je mŕtva."

"NIE, NIE JE!" udrela som ho po ruke. "Moja babka stále žije. Niekedy ju pôjdem navštíviť."

Zlomyseľne sa usmial. "Keď si myslíš."

Povedal: "Nebudem kráčať rýchlo. Sú Prírodné vedy a ja nemám urobený ten prieskum. Mrs Jin mi bude dávať prednášku o nerobení prieskumov, takže teraz sa idem túlať po škole."

"Mali sme robiť prieskum? O čom?" opýtala som sa.

"Wow, si horšia než ja."

Odkedy som si nerobila žiadne prieskumy na Prírodné vedy, samozrejme, že som nevedela ani o tomto. Rozhodla som sa, že sa budem túlať s ním. Úprimne, sama som nevedela, prečo som išla s ním. Jednoducho som.

Išli sme hore do výtvarnej učebne. Bolo to trápne. Nikdo na tom poschodí nebol, bolo ticho a my sme nič nehovorili. Potom, vedľa výtvarnej učebne, som uvidela veľké piano.

Podišla som k nemu a sadla dolu.

"Vieš ako na toto hrať?" zdvihol jedno obočie a naklonil sa na piano.

"Yeah," povedala som a položila svoje prsty na klávesy.

Začala som hrať moju obľúbenú skladbu. Zatvorila som oči. Aj so zatvorenými očami, som vedela, ktoré klávesy mám stláčať.

Môžem povedať, že bol docela dosť prekvapený- mal nemý výraz a ústa naširoko otvorené.

"Zatvor ústa, lebo ti do nich vletí mucha," povedala som, ako som skončila.

Videla som, ako sa na mňa díval. Odvrátil pohľad. "Poďme," povedal.

"Kam," opýtala som sa ho, zatvorila piano a následovala ho.

Neprehovoril a začala som byť zvedavá, kam ideme.

Prišli sme do skladu, ďaleko od tried. Stále na tom istom poschodí, na treťom, ale bolo to viac opustené.

"Toto," povedal, "je moja tajná skrýša."

"O...kay..." nemotorne som odpovedala a vstúpila dovnútra. Sklad bol plný krabíc s bordelom. Boli tu tiež prázdne fľaše a pár cigariet. Videla som povaľujúce sa papiere, vandalizmus na stenách. Myslela som, že to urobil on. Ale bolo tam pekne teplo, perfektné miesto na studené počasie.

"Keď som prišiel prvýkrát do školy, nemal som nikoho," zrazu prehovoril. "Našiel som toto miesto a ostával tu každú prestávku. Až kým som nenašiel Jimina a Jungkooka. Niekedy si sem prídu zafajčiť tiež."

"Ty fajčíš?" zhíkla som.

Uškrnul sa, vytiahol cigaretu z jeho vačku a dal si ju do úst. Išiel si ju zapáliť, keď ja som ho zrazu capla po ruke a cigareta aj zapaľovač padli na zem.

"Nie teraz, nedokážem cítiť ten smrad." povedala som a založila som si ruky.

"A prečo mi toto všetko ukazuješ?" opýtala som sa.

"Neviem, cítim to tak." odpovedal.

Prišiel bližšie ku mne a zašepkal s jeho hlbokým hlasom: "Je to tajomstvo medzi nami, nikomu to nehovor."

Nastavil malíček na symbol sľubu.

Cítila som sa divne. Vždy sme bojovali, myslím, že si dal dnes zlé tabletky. Pomaly som nastavila môj malíček a prekrížili sme si ich. Automaticky som sa usmiala, on tiež. Prvýkrát ho vidím sa usmievať.

Teda... vždy sa smeje, ale to bývali len také zákerne uškierania.

Teraz, vidím ho sa smiať. Vyzeral čisto, bezvinno ako malý chlapec.

Nechala som jeho malíček a sadla si na krabice.

"Môžeš sem prísť hocikedy budeš chcieť a vybiť si svoj hnev, smútok, žiaľ," nevyzeral ako Taehyung, ktorého som poznala.

Školský zvonček zazvonil a obidvaja sme vyšli zo skladu.

Kráčali sme a ja som nemohla prestať premýšľať o tom, čo sa práve stalo, no on ma zrazu zastavil a otočil sa ku mne.

"Čo?" povedala som.
"Čo? Chceš ma pozorovať?" odpovedal. Uvedomila som si, že kráčame vedľa chalanských umyvární.

Okamžite som sa otočila a ponáhľala do triedy.

Ugh trápne.