Mr Arrogant || kth. » book 1 (#Wattys2016) [CZ/SK]

Chapter 28

Zobudilo ma zvonenie môjho mobilu. Vystrašene som otvorila oči a snažila sa rozpamätať, kde som - park.

Nešikovne som si vybrala mobil z vrecka. Zívla som si a skontrovala, kto mi volá.

'Eomma~'

Vypleštila som oči. Okamžite som ten hovor odmietla. Skontrovala som čas na mojich hodinkách. 15 minút po 12-tej. Taehyung mal stále položenú hlavu na mojom ramene. Ešte stále hlboko spal.

Mám ho zobudiť? Už nie som jeho priateľka. Deň ubehol.

"Taehyung?" Vyslovením jeho mena sa prebral. Mierne sa pohol. "Zobuď sa, môj 'trest' sa skončil," povedala som.

Trochu otvoril svoje oči a rovno sa posadil.

Upravila som si vlasy a bundu. Bola som na odchode, ale on ma schytil a nechal zase sa posadiť.

Ľahol si na lavičku a hlavu si položil na moje kolená. "Ešte 5 minút," povedal s uspaným hlasom a zatvorenými očami.

"Yaahh..." frustrovane som naňho hľadela. "Meškám, rodičia ma zabijú."

Neodpovedal. Tak teda 5 minút.

Prezerala som si jeho tvár a usmiala sa. Vyzeral ako malé dieťa, keď spí. Začala som sa hrať s jeho vlasmi. Mačkala som jeho líca, ale nepohol sa. Tých päť minút ubehlo rýchlo.

Potriasla som ním. "5 minút už ubehlo," povedala som. Konečne sa zobudil a zívol si.

"Ideme," povedala som a postavila som sa s ním.

Kráčali sme domov. Obidvaja sme zaspávali. Zrazu mi držal ruku. Dívala som sa na moju ruku a potom na Taehyunga.

"P-prečo...?" Koktala som.

"Viem, že už je po polnoci. Jednoducho buď ešte mojou priateľkou, kým neprídeme domov," povedal, daroval mi jeho obdĺžnikový úsmev a chytil mi ruku silnejšie.

Začervenala som sa a odvrátila zrak. Toto už nevyzerá ako trest, či? Počkať, ja nemusím... ah nevadí.

Konečne sme dorazili pred môj dom. Otočila som sa k nemu.

"Ďakujem za odprevadenie domov. Bolo fajn byť tvojou priateľkou, ale stále je to len sprostý trest," povedala som mu.

Zasmial sa a pustil mi ruku. "Yaahh, teraz si do mňa totálne zblázdnená, nie?" Povedal a buchol ma po čele.

"Ow!" Zadívala som sa na neho. "Anniya! Jednoducho sa už strať ugh," prevrátila som oči.

Mierne sa usmial a kráčal preč.

Ako som išla otvárať dvere, pribehol ku mne.

"Este jedna vec než odídem," povedal. Zmätene som na neho len hľadela.

Obmotal svoje ruky okolo mňa a pevne ma objal. Mala som prázdny výraz. Jediné na čo som myslela, bolo, aby nepočul tlkot môjho srdca. Čo sa deje s týmto deckom? Objala som ho naspäť.