Mr Arrogant || kth. » book 1 (#Wattys2016) [CZ/SK]

Chapter 12

Prišla som zo školy a doma bola ako vždy tá istá scéna, znova. Moji rodičia sa hádali.

"...Bola som v práci, išla som sa roztrhnúť a ty zatiaľ flirtuješ s ďalšou ženskou?!" Moja mama zjapala na môjho otca.

"Nemám žiadnu známosť, ako som ti už povedal! Prečo mi neveríš?! Prestaň vyťahovať takého veci, kým si nejakú naozaj nenájdem!" Môj otec kričal naspäť.

"TAK KTO JE TÁ ŽENA S KTOROU SI BOL?!"
"ONA JE MÔJ KLIENT! KOĽKOKRÁT TI TO MÁM EŠTE POVEDAŤ?!" Otcova tvár od rozčúlenia až sčervenala a jeho žila na krku vyskočila.

Moji rodičia si ani nevšimli, že som doma. Bežala som do mojej izby a zabuchla dvere. Len si prajem, aby s tým už prestali. Keď som bola malá, boli sme normálna rodina. Neviem, čo sa potom stalo. Pracujú strašne často v poslednej dobe, a keď prídu so stresom domov, vybíjajú si na sebe zlosť. Kľudní sú len keď večeriame.

Mala som všetkého po krk. Sadla som si na posteľ. Cítim sa z mojich rodičov beznádejne.

"ŽIADAM ROZVOD!" počula som mamu kričať z obývačky.

Slzy začali skĺzať po mojich lícach. Každý deň tá istá situácia, ale prečo to nemôžem uniesť, a potom zbytočne každú noc plačem.

Zakryla som uši a snažila som sa ignorovať tento krutý svet, ale stále som počula moju mamu kričať. Moje slzy neprestávali padať dole. Prajem si, aby sa moja babka stále o mňa starala. Chýba mi.

Vydýchla som a otvorila som skrinku pri mojej posteli. Vytiahla som ručný nožík.

Bolo to už dlho. Tento zvyk sa vracia.

Čepeľ som priložila k moju zápästiu a vtlačila ju do kože. Krv začala prenikať z rezov.

Jeden zárez... dva rezy... tri...

Moje slzy stále neprestávali padať, bolesť bolo každým zárezom menej cítiť. Čoskoro som si na tomto začala vytvárať návyk.

***

Další deň som sama, znova, počas prestávky, pretože Mina je s troma chalanmi- Taehyung, Jimin a Jungkook. Povzdychla som si. Má vôbec nejaké srdce alebo je jej ma aspoň trochu ľúto?

Dojedla som skoro a už som nemala čo robiť. Tak som sa rozhodla potulovať po škole.

Vyšla som na tretie poschodie, kde som sa cítila osamostatnejšie, nikto tu jednoducho nebol. Kráčala som popri výtvarnej triedy a uvidela som piano.

/flashback/

"Hyejin-ah, naučím ťa na piane hrať moju najobľúbenejšiu skladbu. Keď som bola mladá a zamilovaná, tvoj dedko mi ju hrával. Odvtedy som sa doňho zamilovala," moja babka mi povedala príbeh, keď som mala 7 rokov. Chichitala som sa, keď mi ho hovorila.

Hrala čisto a nádherne, prvýkrát čo som to počula mala som blízko k slzám, napriek môjmu mladému veku. Môj dedko ju zložil pre moju babku. Láska bola poslaná prostredníctvom hudby. Bola perfektná.

/end of flashback/

Nanešťastie, môj dedko zomrel, keď som sa narodila. Nikdy som ho nevidela alebo necítila jeho lásku. Len som vedela, že bol gentleman, muž s obrovskými správaním voči ženám. Úplný opak Taehyunga alebo môjho otca.

Položila som prsty na klávesy a začala hrať. Hrávam túto skladbu od mojich siedmych rokov, ale stále to neviem tak dobre ako moja babka.

Vlastne, je to tá istá skladba, ktorú som hrala, keď som tu bola s Taehyungom, čo sme preskočili Prírodné vedy. Pochybujem, že si cení môj talent hrania na piano.