Mr Arrogant || kth. » book 1 (#Wattys2016) [CZ/SK]

Chapter 19

Škola skončila a ja som stála na chodbe. Bol to hrozný deň a nechcem nikde ísť, len domov.

"Hyejin! Hyejin babe, počkaj," Seojun ma zvolával. Jemne schytil moju ruku a otočil ma k nemu.

"Čo sa stalo? Celý čas ma ignoruješ. Si v pohode?" Koncentrovane sa spýtal.

"Nič... ja len..."

"Povedz mi... och... znova ten bastard Taehyung?"

Povzdychla som si a kývla.

"Hovoril niečo, keď ste museli stáť pred triedou?" Spýtal sa.

Mykla som plecami.  "Nechaj ma len ísť domov."

Vtedy, Taehyung kráčal okolo nás a šiel k svojej skrinke. "Počkaj tu,"  povedal Seojun.

"Počkať, Seojun, čo?! Nie!" Snažila som sa zastaviť Seojuna, ale on už schmatol Taehyunga za sveter.

Treskol Taehyunga o skrinku a všetci okolo vypleštili oči, že mali možnosť vidieť nováčika biť sa s najväčším bad boyom na škole.

"Varujem ťa, neubližuj Hyejin!" Seojun mu zjapal do tváre.

Taehyung sa naňho zadíval, "Skončil si?"

Seojun ho nechal. Taehyung prevrátil oči a odišiel. Išiel okolo mňa a buchol svojím ramenom o moje.

Povzdychla som si. Všetci sa ešte stále dívali na Seojuna. Prišiel ku mne, "Tak, všetko v pohode."

"Nie, všetko si zhoršil!" Kričala som sa neho a bežala domov.

***

Konečne som prišla domov. Ten konflikt medzi mnou a Taehyungom ma zabíja. Nikdy sme sa moc nemuseli, ale teraz to je asi najhoršie. Bude sa so mnou ešte vôbec niekedy rozprávať?

Rozhodla som sa vyčistiť si hlavu. Išla som do svojej izby. Pozerajúc na kalendár, sa mi lepšila nálada. Zajtra konečne budem vidieť babku. Nadšene som jej zavolala.

"Yobuseyo?" Odpovedala.
"Halmeoni!" Šťastne som ju pozdravila.
"Zajtra za tebou idem, že?"

Bolo ticho. "Uh... Ahoj? Halmeoni waeyo?"

"Hyejin ah..." babka prehovorila, "Tvoja mama mi práve volala, že zajtra prísť nemôžete. Je zaneprázdnená."

Zlomilo sa mi srdce. Dokáže ešte niečo viac zhoršiť tento deň?
"Halmeoni..." Začali mi tiecť slzy. "Vážne ťa chcem vidieť... ottuke... "

"Moje dievča, to je dobré," zastavila sa a zakašľala, " niekedy inokedy."

Chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom zavesila, lebo k nej niekto prišiel.

Bolo večer a moja mama konečne prišla z práce. Vkročila do mojej izby a ja som sa tvárila, že čítam knihu.

"Hyejin ah... " povedala a sadla si na moju posteľ.

Snažila sa držať moju ruku, ale odtiahla som ju.
"Čo tu robíš? Prečo nie si v práci dokedy nezomrieš!" Kričala som sa ňu. Potrebovala som si vybiť zlosť. Mala som hrozný deň a ona ho urobila horším.

"Hyejin ah-"
"Si najhoršia! Sľúbila si mi, že pôjdeme za Halmeoni! Zrušila si to kvôli tvojej práci!" Pokračoval som v kričaní.

"LEE HYEJIN! Pracujem, aby si mala nejaké jedlo na stole! Musím ťa živiť! Žiješ si dobre, pretože ja a tvoj otec pracujeme! Čo čakáš? Čo viac potrebuješ? Peniaze?"

Zadívala som sa na ňu. "Lásku. Len lásku. Nemilujete ma, otec, ty a už ani Halmeoni. Staráš sa len o prácu."

Utrela som si slzy a vyšla z izby. Zobrala som si bundu a išla na čerstvý vzduch.

*

Kráčala som ulicami, snažila som sa ukľudniť. Bolo trochu chladno a stmievalo sa.

Priala som si, aby som sa mohla o všetkom posťažovať Taehyungovi. Fakt, že Taehyung a ja máme medzi sebou studenú vojnu ma trápil.

Ďalej som kráčala, až som sa našla, ako idem bližšie a bližšie k Taehyungovmu domu. Po pár minútach som prišla k jeho bráne.

Ostala som tam, netuším prečo. Sadla som si na chodník, oprela o bránu. Nad mnou bol zvonček od domu. Cítila som sa zmätená a zničená. Položila som si hlavu do rúk. Čo sa so mnou deje?

Zrazu sa brána otvorila.  Zľakla som sa a chystala sa na útek, ale Taehyung ma zbadal. "Yah... čo tu robíš?"

Postavila som sa a oprášila sa. "Uhh... nič. Ja len, ja len..."

"Znova plačeš? Prečo si nejdeš ľahnúť na rameno tvojho priateľa," neprístojne povedal a založil si ruky.

Prevrátila som oči.

"Nič. Ja sa len chcem ospravedlniť," povedala som a pozrela dole.

"Oh... akokoľvek. Ale ja sa ti ospravedlňovať nebudem," povedal.
"D-dobre to som ti nepovedala..." odpovedala som.

Povzdychol si. "Poď so mnou pre jedlo a potom si môžeme vnútri pohovoriť," povedal.

Prikývla som.

***

"... Takže ona zrušila plán ísť k mojej babke, len kvôli jej práci! Ako nemôžem byť naštvaná?!" rozčuľovala som sa, zatiaľ čo Taehyung jedol svoj jjajjangmyeon. Zamračila som sa, "Počúvaš vôbec?!"

"Uhuh..." povedal a pokračoval v prežúvaní.

Zostonala som a ľahla si na gauč. " Prídu tvoji rodičia domov alebo čosi? Nikdy som ich tu nevidela,"

"Povedali, že prídu za nejaké 2 týždne alebo nejak tak, neviem," odpovedal.

"Sa máš, tvoji rodičia sú preč, moc ťa nekontrolujú a nekazia ti tvoju náladu," povedala som.

"Yeah, ale cítim sa osamelo, ty aspoň vidíš svojich rodičov každý deň," povedal a napil sa jeho vody.

Zabehlo mi. Možno som nevďačná.

"Ay Hyejin, prídi a uprac to, než odídeš," Taehyung povedal a grgol si.

"Yah! To mám akože zase upratovať, keď doješ?"

"Samozrejme, počúval som tvoje problémy a teraz mi pomôž to upratať," povedal a usmial sa. Sadol si na sedačku oproti mne.

Prevrátila som oči.

V tom momente mi zazvonil mobil. "Yobuseyo?" Odpovedala som.

"Hyejin, si v pohode?" Seojun sa ozval na druhej strane.

"Je mi dobre. Seojun, ja le-"

Prestala som rozprávať, keď som videla Taehyungov studený pohľad. Nikto netuší, prečo tak nenávidí Seojuna. Zakusla som si do pier a bola ticho.

"Hyejin? Si tam?" Seojun prehovoril.

Dala som si prst na ústa, na znak, aby Taehyung bol ticho. Nechcela som, aby ho Seojun počul. Taehyung sa uškrnul.

"...som tu. Čo teraz robíš? Máš-" bola som prerušená, keď Taehyung začal robiť divné hlasné zvuky, ktoré prerušovali moju konverzáciu. Snažila som sa utíšiť.

"Kto to je?"
"Musím ísť, bye," povedala som a zložila.

"YAH KIM TAEHYUNG!" Udrela som ho.

"Čo? Toto je môj dom a ty sa rozprávaš so tvojím priateľom priamo pred mnou. Chceš sa vyťahovať?" Povedal a odstrčil ma.

"Ako chceš! Idem domov," povedala som a odišla.