Mr Arrogant || kth. » book 1 (#Wattys2016) [CZ/SK]

Chapter 14

Učila som sa, keď zrazu mobil začal zvoniť. Zdvihla som ho bez toho, aby som sa pozrela na ID volajúceho.

"Yobuseyo, tu Hyejin," povedala som.

"Hyejin ah..." hlas na druhej strane prehovoril. Položila som pero. Tento hlas bol známy.

"Kto to je?" povedala som.

"Prečo? Zabudla si na mňa, ty malý nezbedník?" pokračovala v hovorení s jej satoori akcentom.
(Satoori je Kórejsky dialekt)

Konečne mi to doplo.

"Halmeoni! (Babka!)" vykríkla som. Bola som tak šťastná, že ju znova počujem. Zasmiala sa.

"Prečo si mi nevolala? Snažila som sa ti dovolať, ale nikdy si neodpovedala. Bála som sa o teba!" roztomilo som povedala.

"Prestaň s tvojím aegyom, kedy ma prídete s rodičmi navštíviť?" spýtala sa.

"Neviem. Vážne chcem ísť do Busanu a navštíviť ťa. Strašne mi chýbaš," povedala som. Zachichotala sa, ale potom začala nekontrolovateľne kašlať. Znelo to seriózne.

"Halmeoni, si chorá?" opýtala som sa.
"To je len normálny kašeľ, to odíde. Musím ísť teraz nakŕmiť moju mačku. Dúfam, že ťa skoro uvidím," povedala.

Povzdychla som. Slzy som mala na krajíčku.
"Halmeoni... s- saranghaeyo," povedala som, snažiac sa zadržať svoje slzy.

"Ohh... Nado saranghae (Tiež ťa milujem). Pracuj tvrdo a buď dobré dievča okej. Annyeong," povedala a obidve sme zložili.

Usmievala som sa, ale slzy mi padali. Bola som šťastná, že som zase počula jej hlas. Vážne ju chcem vidieť. Priala som si, aby ma k nej rodičia zobrali. Už to bolo 9 mesiacov, čo som ju nevidela. Pretože som ešte mladá, nemôžem cestovať tak ďaleko. Chýba mi strašne strašne moc.

*

Moji rodičia prišli domov a jedli sme spolu večeru. U stolu bolo ticho. Celý dom bol tichý, len televízor bol zapnutý.

"Eomma... appa..." oslovila som ich a pozreli sa na mňa.

"Halmeoni mi dnes volala. Pýtala sa, kedy ju pôjdeme navštíviť," povedala som.

Moja mama zdvihla obočie, "Takže,"

"Takže... Kedy ju pôjdeme navštíviť?" spýtala som sa.

Mama si povzdychla a pokračovala v jedení. "Vieš, teraz som dosť zamestnaná, že?"

"Ale však si zoberieš len jeden deň voľno. Plus, teraz je chorá. Prosím, Eomma? Appa? Tak aspoň mňa tam pošlite. A vy zatiaľ budete v práci," povedala som a pozrela na nich.

"Zlatíčko, som zaneprázdnená, chápeš? Pôjdeme tam nabudúce," mama povedala, kaziac moje nádeje.

"Však tam našu Hyejin pošli. A len tak mimochodom, je to tvoja mama. Nechaj ju vidieť svoju vnučku," môj otec prehovoril.

Mama sa naňho zadívala. "Ak si myslíš, že je to jednoduché, tak choď a pošli si ju tam sám!"

A znova sme tu.

"Tiež mám veľa práce, nie? Prečo by som mal navštevovať moju svorku, keď ani jej vlastná dcéra ju nenavštívi," otec bojoval naspäť.

Znova sa začali hádať.

Unavená som pleskla rukami o stôl a postavila sa.
"PRESTANETE SA VY DVAJA HÁDAŤ?!"

Obidvaja sa na mňa zadívali.

"Lee Hyejin, nebuď drzá!" moja mama ma hrešila.

"OBIDVOCH VÁS NENÁVIDÍM!" zjapala som a dupla som.

"Kde ideš?" môj otec sa postavil a následoval ma.

Rýchlo som bežala z domu a on ma nemohol chytiť. Bežala som ďaleko, prešla som cez alej do ulíc.

Kráčala som ulicami a slzy padali bez môjho povšimnutia. Bola zima a nemala som topánky. Cítila som sa stratená. Nevedela som kam ísť, ale určite som nechcela ísť domov. Potrebovala som byť sama.

V uliciach bolo rušno. Ľudia zaneprázdnení nakupovaním jedla a ostatnými vecami. Niektorí boli na ceste domov za svojimi milovanými ľudmi.

Prečo moja rodina nemôže byť taká milujúca ako ostatné? Povzdychla som si. Stále som plakala. Kráčala som ani neviem kde, keď mi niekto zrazu poklepal po pleci.

"Hyejin? Čo tu sama robíš?"
Taehyung sa spýtal.

Vytrhla som sa z mojej reťaze myšlienok a utrela si slzy. "Oh, hey," povedala som.

"Yah... prečo plačeš," opýtal sa.

"Nič, nič, to je len zima," povedala som.

"Prečo si vyšla z domu, vyzerajúc ako bezdomovec? Bez bundy a dokonca bez topánok," povedal, pozerajúc na prsty na mojich nohách.

Bola som ticho, snažila som neplakať, ale nemohla som.

"Je to frustrujúce," zašepkala som si popod nos.

"Ay... pabo Hyejinnie, čo je s tebou?" opýtal sa a ostal ticho.

Povzdychol si a otočil sa chrbtom ku mne.

"Nasadni, odnesiem ťa," povedal.
"Ja-ja nechcem ísť domov," odpovedala som.
"Jednoducho nasadni, neponesiem ťa domov, pabo," povedal a trochu pokľakol, aby som mohla dosiahnuť na jeho plece.

*

Stále som plakala, kým on pomaly kráčal, zatiaľ, čo ma niesol na chrbte.

Prišli sme k nemu domov. Naťukal nejaké čísla na to divné zariadenie. Brána sa otvorila a my sme vošli.

Posadil ma na gauč.

"Yah! Pozri na moje plece. Je celé mokré od tvojich sĺz," fňukal.

"P-prepáč," vzlykala som.

Sadol si ku mne. "Tak, povieš mi, čo sa stalo?"

A ja som povedala. Nejako som mala v ňom dôveru. Povedala som mu všetko o hádkach mojich rodičov a ako strašne mi chýba moja babka. Cítila som sa potom lepšie.

Pomaly mi pobúchal po chrbáte.

"Len sa potrebujem cítiť milovaná. Chcem len vidieť halmeoni, pretože jedine ona ma má skutočne rada," povedala som, dávať najavo všetko trápenie.

Utrela som si slzy a povzdychla.

"No, um, môžeš sa rozprávať so mnou?" povedal. Trápne som sa na neho pozrela.

"Ale ty si ku mne zlomyseľný a si len-"

Bola som zastavená, keď ma objal.

"Shush up, potrebuješ pauzu, pabo," povedal. Znova som začala plakať.

Odtiahol sa. "Yaahh, ty vyzeráš vážne divne, keď plačeš. Môžeš prestať?"

Jemne som sa zasmiala a prestala som plakať, ale moje oči boli červené. Dal mi nejaké jedlo, keď sme sa rozprávali.

"Ako sa teraz dostanem domov?" spýtala som sa.
"Môžeš tu chvíľu ostať, potom ťa odvediem domov."

***

Bolo 9 hodín večer a Taehyung ma odviedol domov.

"Ďakujem, Taehyung. Si docela fajn, huh," povedala som a on sa usmial.

"Vidíme sa zajtra v škole, pabo Hyejinnie," povedal a odišiel.

Otočila som sa k dverám a zaklopala. Dvere boli otvorené.

"Hyejin ah!" Moja mama ma bežala objať, "Ja sa ospravedlňujem, okej."

Povzdychla som si a darovala som jej slabý úsmev.