Mr Arrogant || kth. » book 1 (#Wattys2016) [CZ/SK]

Chapter 15

Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle, ako som si pomaly česala vlasy. Moje oči, ktoré boli celé červené, vyzerali po sprche lepšie.

Čas skontrolovaný, je 5:30 ráno.

Zobudila som sa skoro a som aj som nachystaná do školy, pretože som nemohla dobre spať a keď som mohla, mala som nočné mory.

Položila som hrebeň. Čo budem robiť teraz?

Povzdychla som si a sadla na kraj postele. Začala som hrať hry na mojom mobile, keď zrazu mi prišla správa na môj kakaotalk.

"YAH LEE HYEJIN SOM V NÚDZI!"
-Taehyung

Neverila som vlastným očiam. Moje srdce začalo rýchlo biť, ako som sa na tú správu hneď ráno pozrela. Mala som obavy. Robila som preklepy, ako som mu odpovedala.

"Čo sa stalo? Si okej?"
-Hyejin

"Nie som. Okamžite ku mne prídi, prosím!"
-Taehyung

Rýchlo som schmatla moju tašku a vypadla z izby.

"Dobré ráno Hyejin, dnes si akosi skoro hore," moja mama ma privítala, ako si sadala za stôl s jej raňajkami, "Sadneš si?"

"Prepáč Mami, musím ísť," rýchlo som odpovedala a náhlila sa z domu.

Rýchlo som kráčala z môjho domu, cez alej, do ulíc. Moje kroky sa zrýchľovali.

Zapípal mi mobil.

"HYEJIN RÝCHLO, PROSÍM!"
-Taehyung

Zhrozila som sa a rozbehla sa k jeho domu, až ma moje nohy začali bolieť. V hlave som mala zmätok. Premýšľanie o tom, čo sa mu mohlo stať, priviedlo moje oči trochu do plaču. Vážne som sa bála a bola úzkostlivá.

Konečne som prišla k jeho bráne, v bolesti.

"KIM TAEHYUNG, OTVOR!" zjapala som, ako som násilne triasla bránu.

Urobila som krok spať, zatiaľ ako sa brána otvárala. Potom som bežala k dverám. Išla som zaklopať, keď vtom sa dvere otvorili. Uvidela som perfektne fajn Taehyunga, stále v jeho pyžame, dívať sa na mňa.

"VĎAKA BOHU, RÝCHLO POĎ DOVNÚTRA," povedal a vtiahol ma dnu. Zatvoril dvere a otočil sa ku mne.

"ČO SA S TEBOU STALO?!" kontrolovala som ho odhora dole. Bol úplne v pohode.

"K-kuchyňa!" koktal.

Kráčala som s ním do kuchyne, bola tam tma. Zasvietila som svetlá.

Veci v kuchyni boli na svojom mieste. Nič nevyzeralo chybne.

Zmätene som sa pozrela na Taehyunga.
"Čo je s kuchyňou, nič tu nie je."

"Áno, je."
"A čo?"

"Nie je tu žiadne jedlo. Urob mi raňajky, ja sa zatiaľ idem prichystať do školy. Ďakujem," povedal a usmial sa na mňa.

Nechápala som. "AKO SA OPOVAŽUJEŠ SMIAŤ SA NA MŇA, TY SPROSTÝ DAREBÁK! VIEŠ AKÉ SOM MALA O TEBA OBAVY?! BEŽALA SOM SEM PRE NIČ?? O MÔJ BOŽE UGH!"