Mr Arrogant || kth. » book 1 (#Wattys2016) [CZ/SK]

Chapter 5

Po úteku zo školy sme nemali namierené domov. Boli sme dosť hladní, a tak sme skončili sedieť u stánku s jedlom vedľa našej školy.

"Vlastne, sme vôbec nemuseli utiecť, aj tak by nezistili či sme to vyčistili alebo nie, ak by nás videli odchádzať, tiež by skončili svoju službu..." povedala som.

"Správne," povedal, " toto všetko som urobil pre zábavu."

Usrkol si zo svojho ramyuna a začal ho jesť, akoby ho nemal roky.

"Pre teba je všetko zábava?" opýtala som sa.

"Yeah, žijeme len raz, prečo počúvať krutých dospelákov a presedieť celé dni nad učebnicami, preplňovať naše mozgy. Nakoniec aj tak zostarneme a zomrieme."

V tom som s ním musela súhlasiť.

"To vysvetľuje prečo si nerobíš úlohy," povedala som, "ale prečo aj tak robíš klasifikované práce?"

"Tiež musím nejako prežiť, nie?" odpovedal, " v budúcnosti nič nečakám, nemám nič... čo nazývate poznaním."

Prikývla som a zjedla moje jedlo.

Ako aj on dojedol, utrel si ústa a postavil sa.

"Platíš ty," povedal a odišiel.

"YAH KIM TAEHYUNG!" kričala som.

Ostatní ľudia okolo sa mňa dívali. Pozrela som sa v rozpakoch dole a rýchlo zaplatila ahjumme.

Bežala som k nemu a kopla ho do nohy. " Prečo som musela platiť! Dĺžiš mi 5000 won."

"Keď budú prasatá lietať, zaplatím ti." povedal a jednoducho pokračoval v ceste. Prevrátila som oči a kráčala zarovno.

"Prečo ma prenásleduješ?" zrazu sa opýtal.

Pozrela som sa na hodinky, bolo 8 hodín, skoro 9. Ulice už boli dosť tmavé a neodvážila som sa ísť domov sama.

"Oh, Ummm nie. Môj dom je priamo tu," ukázala som smerom, kde sme kráčali.

"Neklam, tvoj dom je iným smerom. Viem to, lebo som ťa sledoval a áno, to som bol ja, kto dal tú umelú jaštericu do tvojej tašky," povedal.

Pozrela som na neho: " TO SI BOL NAOZAJ TY!"

"Sklapni sa choď," povedal a kráčal ďalej.

Okamžite som sa otočila, aj keď trochu neochotne. Musela som ísť krátkou, temnou uličkou. Cez noc to bolo strašidelné.

Ako som sa dostala bližšie k uličke, počula som hlasnú konverzáciu, pravdepodobne mužov.

Odhodlala som sa, urýchlene som vkročila do uličky a snažila sa ňou prejsť. Nič sa mi nemôže sa stať, aj tak je to krátka ulička.

"Hey, pozri na to fajn zlatíčko," jeden z nich povedal.

Shit, mám bežať? Čo mám teraz urobiť. Prosím neubližuj mi, prosím.

V hlave mi behalo veľa myšlienok. Ale len jedna dávala zmysel, niečo mi urobia. Moje kroky sa zrýchľovali a zrýchľovali a čoraz ťažšie som dýchala. Krátka ulička sa akoby stala dlhou cestou.

Počula som za sebou kroky a videla som tiene. Určite boli ich. Srdce mi tĺklo ako o preteky.

Tiene boli bližšie a jasnejšie. Konečne som sa rozhodla utekať, ale bolo neskoro.

Moja ruka boli schytená, otočila som sa a uvidela som muža s jazvou na tvári. "Prečo bežíš, zlatko," povedal a pritiahol si ma bližšie. Bol cítiť po cigaretách, nenávidím ten smrad.

"Čo potrebuješ, nechaj ma!" pokúsila som sa triasť mojou rukou, ale bolo to beznádejne, lebo mal dosť výrazné svaly.

"Shhh," druhý ma utišoval, " len ťa potrebujeme."

Uškrnul sa a dotkol sa môjho pleca. Vyľakala som sa, kopla som ho do rozkroku a on padol na zem. Márne.

"Ako sa opovažuješ, zlatko, chceš sa hrať?" starší, ktorý držal moju ruku ma provokoval. Hodil ma o stenu a usmial sa.

Pokúsila som sa ho tiež kopnúť, ale on predtým než som mohla, stúpil mi na nohu.

"Aké chytré, ale neskoro."

"NECHAJTE MA!" kričala som mu do tváre, ako som potláčala bolesť v mojej nohe.

Kričala som o pomoc, dúfajúc, že ma niekto počuje. Ale on mi zakryl ústa rukou.

"Drž hubu, alebo ti tú nohu zlomím-"

"JA ŤA ZLOMÍM PRVÝ!" hlas povedal a muž, čo ma držal, bol zrazu na zemi.

"Kto kurva si?" muž kričal.

"To nie je tvoja vec." Taehyung povedal.

Spanikárila som.

Taehyung mu išiel dať další úder, ale neúspešne, muž ho chytil a položil ho k zemi.

"Nehraj sa na hrdninu, malý chalec," muž povedal a vrazil Taehyungovi.

Trápila som sa som a moje nohy boli celé roztrasené. Nevedela som, čo robiť.

Našťastie, v kútiku môjho oka, som uvidela drevenú dosku veľkosti ruky. Pomaly som ju zdvihla a udrela s ňou toho muža do chrbtu. Okamžite nechal Taehyunga a zvrieral sa v bolesti.

"V?" oslovila som ho.

Lapal po dychu: "Č-čo?"

Chytila som sa mu tváre. Mal krvácajúcu jazvu.

Odstrčil mi ruku preč: " Choď domov."

"Ale-"

"CHOĎ!" chladne na mňa nazjapal. Moje oči zostali uslzené. Podišla som k hlavnej bráne, otočila som sa, ale už tam nebol. Povzdychla som si a vkročila dovnútra.