Medzi svetmi

1. Kapitola

   Ticho. Žiadne autá, žiadne hlasy, žiaden ruch. Nič len ticho. Tak krásne a zároveň desivé ticho. Ticho, ktoré ľudia zo strachu ničia, narúšajú ho. Boja sa ho, pretože z neho nejde nič vyčítať. Človek nevie, či je to dobré či zlé. Či ho chce upokojiť alebo zahubiť. Tak krásna vec to ticho. Obklopuje ma už niekoľko dní. Týždňov. Možno mesiacov. Po 45 dňoch ma to už omrzelo počítať. Nie je dôležité koľko som v ňom. Koľko času strávim v tichu. Podstatné skôr je, čo mi to ticho dalo. Dalo mi vôbec niečo? Áno. Naučila som sa byť aj ja tichá. 

   Žijem hlboko v lesoch. Ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Nie je to však dobrovoľné. Musela som ujsť. Skryť sa. Zmiznúť. Zomrieť pre ľudstvo. Musím sa každý druhý deň presúvať.  Nezdržiavať sa dlho na jednom mieste. Nemôžem riskovať, že ma niekto nájde. Dni, keď sa nepresúvam lovím. Luk a šípy sa stali mojimi rukami. Vďaka tichu, ktoré ma obklopuje sa mi zlepšil sluch. Počujem na míle ďaleko každé šuchnutie lístia. Zrak na tom tiež nie je najhoršie. Všetko je tu iné. Ja som tu iná. Nemusia ma trápiť veci ako čo ak nebudem mať peniaze na... Jedinou mojou starosťou je prežiť. Prežiť o deň dlhšie. 

   Dnes je deň lovu. Pripravujem si všetko, čo mi treba. Do ruksaku nejaké bobule, vodu, baterku, kompas, pastičky. Na bok pripevním šípy a ruksak si nasadím na chrbát. Do vrecka nôž, do ruky luk. Vyjdem zo stanu a vyrážam. Kúsok pobehnem, nech som čo najskôr mimo svojho tábora. Slnko začalo vychádzať no nie úplne. Takto sa mi loví lepšie. Keď zver ešte nie je úplne prebratá, mám väčšiu šancu niečo chytiť. Trvalo, kým som si našla ten správny systém na lov no nevzdávala som sa. Nemohla som. Toto nie je nejaká kartová hra. Tu nemôžem zložiť karty a hrať odznova. Toto je život. Skutočný život. Mám len jednu šancu. 

   Vyšla som na kopec a porozhliadla sa. Všade okolo mňa boli stromy. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Milujem to. Nikdy ma to neomrzí. Dýchať tento čerstvý, lesný, pravý vzduch. Vďaka tomu, ako a kde žijem sa stratila moja astma. Môžem behať, skákať, loziť po stromoch, čokoľvek. Nepotrebujem už žiadne lieky. Pri dýchaní sa započúvam do lesa. Počúvam pozorne. Každé šuchnutie, každý záchvev lístia vo vetre. Čakám len na ten správny zvuk, ktorý vydá nejaké zviera. Keď však žiaden zvuk neprichádza, otvorím oči a idem ďalej. Robím to párkrát, až kým sa nedostanem k čistinke. Je nádherná. Prvé slnečné lúče začali prechádzať pomedzi konáre a vytvárali krásnu scenériu. Kebyže môžem, ostanem tu a kochám sa toľkou krásou večne. Zvuk žalúdku ma však hneď vyberie zo sna a ja sa chystám vrátiť spať do lesa. Aj tak urobím keď zrazu začujem ten správny zvuk. Spozorniem, vyberiem šíp a priložím ho k tetive. Čo najtichšie sa otočím za zvukom a šíp už mám natiahnutý. Nohy sa mi rozochvejú. Na čistinke stojí statná laň. Takú, akú som v živote nevidela. Bola mohutná. Srsť sa jej vo svetle slnka leskla. Hlavu mala otočenú ku mne a ja som začínala mať pocit, že ma pozoruje. Akoby ona lovila mňa a nie ja ju. Aj to bol asi dôvod, prečo som ešte nevystrelila...

Domek