Medzi svetmi

Kapitola 6

Približovala som sa ku človeku ako prízrak. Nebála som sa šla som priamo k nemu a nahlas som kričala. Ľudsko zvieracím rykom, ktorý znel tak desivo až bol krásny. Chvíľami som nevedela či som jedna z nich alebo ma ešte po svete nesú dva páry dlhých nôh. Mutovala som. Telo menilo podoby tak rýchlo až som o tom stratila vedomie. Jednoducho som behala strmhlav na nepriateľa. Bál sa. Cítila som to na jeho primitívnom vnútri ako sa triasol a pot sa mu lial po koži. Ten pach. Ach ten krásny pach strachu. Rozlieval sa mu po celom tele a mne pridával na desivosti.

Rozmýšľam čo sa tým zmenilo. Mala som sa cítiť inak? Mala som mať dobrý pocit z toho čo robím? Malo práve toto vyriešiť všetky nezodpovedané otázky, ktoré som v sebe mala? Áno bola to nádherná scenéria. Niečo čo človek nevymyslí. Rútim sa naňho túžim po tom ako ho rozmetám na kusy ako z neho ostane len krvavá škvrna. Vidím ako si čistím srsť zo zbytkov jeho telesného bytia. Predstavujem si ako to robím znova a znova s niekym novým až na svete neostane nikto kto by nám ubližoval. Šialená predstava? Tak by som ju nazvala lebo stačilo málo a rozplynula sa na prach. Výstrel.

Rázom som vedela ako sa cítil. Padala som pomaly, zem ma nechcela k sebe prijať. Odmietala moju krv nechutilo jej moje hynúce mäso. Ostala som na milosť či nemilosť tomu čo stálo predo mnou. Dlhá kovová tyč s dvoma otvormi. Priam mi prerážala steny kože keď ňou pritláčal na ranené miesto. Zaľahlo mi v ušiach. Odmietala som sa prizerať tomu čo malo prísť. Hľadala som záchytný bod keď vtom som spozorovala ju. Moje telo sa nechcene naplo a s zjavnou dávkou zúfalstva na ňu zakričalo. Neviem či prišla odpoveď, svaly vypovedali službu a moja mohutná telesná konštrukcia ostala nehybne ležať na tráve.

Niečo ma nechávalo v spánku. Melódia, hlasy. Boli jemné tiché nevýrazné. Uspávali tlkot môjho srdca všetky znaky, ktoré ešte hovorili o kvitnucom živote. Netušila som kde som a čo sú zač no dlho ticho neboli. Naberali na intenzite. Ich sila sa odrážala od kože zapchávala uši brala schopnosť dýchať. Ale prebúdzala ma ku svetlu. Vracalo sa mi prirodzené teplo všetok cit už dávno zabudnutý v najvzdialenejších kútoch môjho ľudského či zvieracieho ja. Pohla som s prstami, natiahla uši za nejakým známym zvukom a čakala. Počula som vodu, priam som cítila jej sviežosť okolo mojich úst. V živote by som nepovedala, že mi takto bude chýbať tak samozrejmá vec. Počula som lámanie vetvičiek a šuchot lístia. Postupne som počula aj seba. Prerývaný bolestivý nádych a tichučký výdych. Ak by som nevedela, že patrí mne bolo by mi toho tvora ľúto. Bolelo ma to. Nie vedomosť, že som tá ranená ja ale vedomosť utrpenia. Nechcela som aby to niekto prežíval. Priala som si pokoj a radosť a tú nekonečnú slobodu. Bez žiadneho ostnatého plota či vysokých múrov. Niečo však bolo inak. Akoby na plot usádzala hrdza a múry zdobili praskliny. Možno strelenie bolo začiatkom niečoho úplne nového nepoznaného. To som však nemohla zistiť bez toho aby som sa neprebrala. Všetka moja sila sa sústredila na jedno. A to vidieť znova neviditeľné. Chuť žiť.

Nič sa nezmenilo. Stále tá istá krajina tie isté teplé lúče a ten istý chlad. Na chvíľu som premýšľala či to celé nebol len sen no jediný pohyb nôh mi vrátil spomienky. Rozhliadla som sa po okolí. Vedľa mňa sa týčil primitívny ľudský príbytok niekde ďalej dohorieval oheň. Stmievalo sa. A ja som letmo uprela zrak na samu seba. Na tráve pokojne ležali dve ľudské nohy. Jedna pevne zaviazaná už krvavou látkou tá druhá len tak „robila spoločnosť" hneď vedľa. Od prekvapenia som sa náhle pohla čo vzbudilo pozornosť mojej spoločníčky. Rázom sme obe na seba hľadeli rovnakými očami a ja som sa nikdy v živote necítila viac odhalená ako vtedy. Videla som jej na očiach kopu otázok a možno ich videla aj ona v mojich no nestihli sme to zistiť. Aj keď je človek silný tvor bolesť, ktorú zažíva zviera nevie vydržať a tak sa moje krehké telo znova ponorilo do bezduchej tmy.

Sabik