Medzi svetmi

17. Kapitola

   Organizovaná skupina. Ľuďom pri niečom takom hneď napadne sekta alebo nejaká teroristická zberba. V zásade majú pravdu. Vo väčšine prípadoch sú to zločinci, klamári, vrahovia. Bola som jednou z nich. Naverbovala som k nám toľko ľudí. Doteraz si to vyčítam, bola som však slepá, hluchá, nemá. Nevnímala som zlo, ktoré sme vytvárali. Ničili sme domovy a rodiny iným, aby sme zlepšili spoločnosť. Zameriavali sme sa na ľudí, ktorý majú moc. Ktorý rozhodujú o väčšine z nás. Veľké zvieratá. Dodnes si pamätám, ako som musela všetkých tých ľudí zabíjať ba čo viac. Neskôr to už nebolo len o vyššom cieli. Stali sme sa nájomnými vrahmi len tak. Lebo nám bolo povedané, že tak je to správne. Rozhodovali sme o živote a smrti iných. Bavilo ma to? Bohužiaľ, bola som mladá a hlúpa. Až keď som mala zabiť dieťa som precitla. Neposlúchla som a tým sa celý môj život zvrtol. Bola to dcéra protikandidáta vo voľbách nášho klienta. Tým, že som neposlúchla, prehral. Okrem cirkusu ktorý u nás zrobil som porušila pravidlo číslo 1, nikdy nezaváhať. Za porušenie hocijakého pravidla je bezodkladne trest smrti. Ja som sa na smrť necítila a kto by aj.  Za to, že som odmietla zabiť dieťa? Že som už nechcela žiť takýto život? Že sa mi otvorili oči? Presne preto som mala zomrieť. Človek nemôže opustiť "rodinu". Jediné východisko je smrť. Utiekla som. Nafingovala smrť a ušla. A neprestanú, kým nebudem mŕtva. 

   Hľadala som niečo pod zub, keď som uvidela dievčatko. Bolo to to dievčatko, ktoré som mala zabiť. Myslím, že sa volala Anna. Vyzerala presne ako v ten deň. Hnedé, kučeravé vlásky jej padali na ramená a ružové šaty z nej robili ešte väčšiu princeznú akou bola. "Anna čo tu robíš?" spýtala som sa ona sa len zasmiala a rozbehla sa preč. "Chyť ma ak to dokážeš." V rukách som mala zbraň a nohy sa rozbehli. "Bež Anna lebo ťa zastrelím!" kričala som na ňu a snažila sa bojovať s vlastným telom. Znova sa to dialo. Vedomie bolo oddelené od tela. Našťastie bola rýchlejšia no aj moje nohy zrýchľovali. "Nechytíš ma," smiala sa. Brala to akúsi hru na naháňačku. Neuvedomovala si, že ak prehrá, zomrie. Na čistinke zastala a malé rúčky sa dotkli snehu. "Pozri, aký je nádherný," ukázala mi kôpku, ktorú mala v rukách. To som však už stála a bola pripravená vystreliť. "Prepáč," zavrela som oči a čakala, kedy prst stlačí spúšť. 

   "Rose! Zobuď sa!" kričal na mňa hlas. Prudko som otvorila oči a cítila na rukách ruky Sneeu. Ťahala ich odo mňa ďalej. V rukách som zvierala šíp, ktorý bol už z časti zabodnutý v mojej hrudi. Pustila som ho k zemi a padla za ním. Čo sa to so mnou deje? Začala som hlasno nariekať, ona len padla ku mne a silno ma objala. "To nič. Už je dobre. Pokoj," jej hlas bol jemný, sladký, pokojný. Ako keď matka číta svojmu dieťaťu uspávanku. Razom som dýchala pomalšie, srdce sa vracalo do normálneho rytmu. V jej náručí som sa ničoho nebála. Vedela som, že ma ochráni. Aj po tom, čoho som bola svedkom. Som vlastne tá posledná, ktorá by ju mala súdiť. Predsa len, neurobila to preto, že chcela ale preto, že musela. Musela ma ochrániť. Niečo ju k tomu nútilo. Tak ako ma chránila pred chladom, tak ma chránila aj pred nimi. Ako zviera svoje mláďa, ako človek svoju polovičku. Bola aj jedno aj druhé. O to viac som sa pri nej cítila v bezpečí. V jej náručí, pod jej dotykmi, pri jej teple. Boli sme tak veľmi dlho. Bez zbytočných slov sme si odovzdávali viac než len teplo. Odovzdávali sme si časti seba. Ako skladačky sme zapadali jedna do druhej. Vytvárali jednu bytosť, s dvomi osobnosťami. Jedna sa stávala viac ľudskou, druhá skôr tou zvieracou. Ktorá je však ktorá? 

   Strácala som postupne úplne pojem o čase. Keby nie jej, stratila by som aj pojem o realite. Nepotrebovala som už pomaly ani jesť, ani piť. Stačil mi jej nežný hlások, ktorý rozprával moje meno. Nasýtila som sa pohľadom na jej krásnu podstatu, napila z jej slov. Už nebolo pochýb o tom, čo je medzi nami. Že v nás horí rovnaký oheň, prúdi nami rovnaký cit. Čoraz menej bola zvieraťom, videla som však, že ju to bolí. Po nociach keď si myslela, že spím, vyšla von a plakala. Lámalo jej kosti. Chcela sa premeniť, kvôli mne to však noc čo noc prekonávala. Jednu noc sa to však už nedalo. Až príliš ma bolelo počuť jej nárek. Vyšla som za ňou von a ona si rýchlo utierala slzy. "Nemusíš sa skrývať. Viem, že plačeš a to nie je hanba. Prosím premeň sa. Vidím ako trpíš a..." nedopovedala som, už sa dotýkala mojich pier. "To nič. Možno trpím, no trpieť kvôli láske je správne nie? Tak to robíte občas aj vy ľudia," usmiala sa na mňa a v jej očiach znovu tancovali vločky. Spoločne sme si vedľa seba ľahli a ako jedna v náručí aj zaspali. 

Domek