Medzi svetmi

Kapitola 16

Chýlilo sa k večeru. Zapadajúce slnko mi maľovalo po tele tmavými krvavými farbami a vytváralo diela nespočetnej hodnoty. Všetko mi to pripomínalo moje sny. Obrazy ostávali už mierne zabudnuté ale do mysle sa mi vryli pocity. Ako záblesky sa mi vracali pred oči a vzbudzovali hrôzu každému normálnemu tvorovi z mäsa a kostí nie však pre mne. Všetko to sprevádzalo ticho. Niečo čo sa narodilo, žilo a nechcelo uhynúť. Tá prázdnota medzi mnou a ňou sa prehlbovala. Každým jedným ťažkým nádychom bola o niečo ďalej. Hľadela na mňa cez prsty. Cez akúsi prekážku, ktorá jej bránila veci vidieť jasne. Často som sedela pri jej lôžku a spomínala na to čo bolo. Moja hlava ju brala ako mŕtvu. Nechávala sa oklamať myšlienkou, že dievča, ktoré prišlo dokázalo aj odísť. Sneh sa vskutku vedel aj roztopiť keď nastúpila jar.

Prišla tma. Spomienky sa vypli myseľ ostala po celom dni unavená. Chcela som zaspať a nechať sa unášať prúdom nového začiatku no telo nedokázalo pomyslieť na odpočinok. Odkedy som trávila viac času v ľudskom tele nevedela som čo s nadbytočnou energiou. Skúšala som behať, skákať či liezť no vyčerpať dve silné mladé telá bolo ťažšie ako som si myslela. Rose už ležala na svojom typickom mieste a potichu odfukovala. Obdivovala som ten pokoj, s ktorým sa ukladala spať. Bola ponorená do bezútešnej tmy ale napriek tomu sa usmievala. Poznala to tam. Každé zákutie, zatáčku, vedela rozoznať správnu tmu od tej falošnej. Kdesi tam našla svoj domov keď ju nikto nevedel prijať. Tma rodiaca sa v mojich očiach a umierajúca pri tom ako z nich pomaly uniká posledná ľudská stránka.

Som žena. Mám rada pohľad na svoje nahé telo, na uzimenú kožu a mokré myšlienky. Som zviera. Vyhľadávam iných a nosím na svet deti. Som oboje. Ako človek ma vie rýchlo vyviesť z miery predstava a ako zviera pud. Cítila som to všetko tak silne. Dotyky mi vnikali pod kožu. Boli chladné boli ostýchavé boli moje. Prechádzali cez stred hrudníka až ku krku. Akoby z diaľky ku mne dochádzali prenikavé vzdychy miešajúc sa s tichom okolitej prázdnoty. Telo som mala napnuté pohybovalo sa súmerne s mojimi rukami. Drtili mi prsia akoby chceli preniknúť dnu a vytrhnúť mlieko ktoré tvorilo ich celú podstatu. Cítila som sa nechtami krv. Chcela som vnímať seba samu tak veľmi až mi to zahmlievalo myseľ. Na zemi ostávali vytrhnuté vlasy. Miešali sa s mŕtvou kožou, splývali, vytvárali nový celok. Chcelo ma to vlastniť. Mala som kričať, poslúchať, nemala som sa tomu brániť. Verila som tomu. Z krvi a potu vznikalo niečo čo naplnilo chlad v priestore. Unikalo zo mňa rázom všetko čo som skrývala. Zem bola mokrá, vzduch sa nevedel nasýtiť horúcich vzdychov. Cítila som, že sa topím. Slanosť môjho tela mi lepila ústa. Ostávala som lepkavá, zneužitá no tak neskutočne šťastná. Cítila som seba. Ten pocit ako patrím len a len sebe. Ako dokážem ovplyvniť chod vlastných myšlienok. Chceli toto? Chceli aby som cítila bolesť? Aby som po prvý krát nepatrila niekomu cudziemu ale sebe? Vyhovela som mu. Raz, dvakrát a nespočetne veľa krát za tak dlhú noc. Milovala som sa. Šla som stále hlbšie ostávala som dlhšie išla rýchlejšie. Kričala som mocnejšie. Pach dusil čerstvosť horského vzduchu. Ostával len vzdych, len zakalený zrak, len ja.

Dych mi prechádzal po chrbte. Dráždil ho perami, šepkal mu drsné slová. Bežné ruky stratili pôvodných desať prstov. Jeden pár držal ubolené prsia druhý vstupoval do lona. Hrudník sa lačne nalepil na moje polo rozpadnuté telo a tlačil ho proti sebe. Šiel inak ako ja. Nebol nežný. Bral si nekompromisne, chcel cítiť bolesť. Pritiahol ma za vlasy a z celej sily skričal. Zobral si všetko čo som mu dala. Moje pohyby, kvapky prvej vody. Jeho vody. Jej vody. Pila akoby nevedela ako chutí, sala prudko akoby som mala každou chvíľou ujsť. Nebolo na tom nič obyčajné. Z bežného vznikal život. Tu skôr unikal. Chcela stále viac. Nestačilo jej cítiť moje mlieko na rukách, chcela presiaknuť hlbšie. Hľadala miesta, na ktoré som sa ja neodvážila a následne mi ukázala čo je to skutočné preniknutie.

Ležala som na zemi. Bolesť mi pripomínala čo všetko som stratila. Prsty dodnes rozprávajú príbeh o slanosti svojho sveta. O teple a živote, ktorý nimi pretekal. Dodnes nosia v sebe bránu odomykajúcu vnútorný svet. Menila som sa na vodu. Pomaly tvorila moria a oceány v nich plávali ryby z bývalej nepoškvrnenej Sneeu. Ruža lízala rany z otvoreného hrudníka zatiaľ čo sa pod jej dotykom lomili slané ľady. Dala mi ochutnať samu seba. Jemne mi prisala pery k nohám a ešte jemnejšie oblizla suché pery. Takto chutila sloboda. Nefalšovaná sloboda plodiaca sa z tela krásnych žien.

Sabik