Medzi svetmi

5. Kapitola

Nerozumela som tomu. Iná zver by šla presne opačným smerom, odkiaľ počuli výstrel. Ona však bežala priamo za ním. Táto laň však nie je ako iná zver. Videla som to. Cítila som to. Na vlastnej koži. Rozbehla som sa za ňou s nádejou, že ju doženiem. Nemyslela som nato, že je laň so štyrmi nohami a ja len úbohý človek s dvomi. Bežala som tak rýchlo ako to len šlo. Pred pár mesiacmi by som v živote ani len nepobehla bez inhalátora nie to ešte takýto beh. Rútila som sa do neznáma. Stále som však pred sebou mala stvorenie, ktoré ma hnalo dopredu.

Chvíľu som s ňou aj držala krok. Chvíľu. Zastala som aby som sa poobzerala vôkol seba a aj trochu vydýchala. Doriti! Nemohla sa mi stratiť. Snažila som sa započúvať do lesa, či nezačujem jemný dupot jej kopýtok. Nič. Točila som sa dookola, ako keď pes naháňa svoj chvost. Musela som ju nájsť. Zastaviť ju. Nemohla sa rozbehnúť strmhlav za zvukom výstrelu len tak. Niečo sa malo diať no rozhodne to nemalo byť nič dobré. V snahe zachrániť ju som bežala ďalej. Neviem, či je to správny smer no musela som sa hýbať. Keď som len tak stála, mala som zlý pocit. Akoby som nič nerobila pre jej záchranu. Preboha Rose veď je to len zviera! Hlava si zas mlela svoje. Nie je to len zviera. Niečo na nej je. Niečo mňa núti ísť za ňou. Zistiť, čo je na nej tak iné.

Musela som znovu zastať a vydýchať sa. Aj keď zabehnem viac ako kedysi, nie som stroj. Oprela som sa o strom a zahľadela na konáre stromov. Sedeli na nich vtáky. "Nevideli ste tadiaľ prebehnúť laň?" spýtala som sa ich. no oni len na mňa nemo hľadeli. Samozrejme, že na mňa len hľadeli. Nemôžem sa začať rozprávať so zvieratami preboha. Úplne sa tu zbláznim a ešte potrvá, kým sa budem môcť vrátiť medzi ľudí ak vôbec. Keby sa nikdy nestalo to, čo sa stalo. Nemusela by som už mesiace tráviť tu...

Zo spomínania ma vytrhol výstrel, tento však nebol ďaleko. Bol až príliš blízko akoby za najbližším stromom. V priebehu sekundy som luk držala v útočnej pozícii so zasunutým šípom a vybrala sa na miesto, odkiaľ výstrel prichádzal. Prišla som k čistinke podobnej tej, kde sme sa stretli s laňou len o čosi menšia. Na čistinke ležala hnedá kopa... Dofrasa veď to je laň. Snažila sa postaviť no nešlo to. Srsť jej zafarbila červená krv. Snažila som sa nájsť to zranenie no nedarilo sa mi. Bola som až príliš ďaleko. Z druhej strany vyšiel muž. "Teraz si len moja kráska," povedal. Približoval sa k nej so zbraňou namierenou presne na ňu. Mňa nevidel bola som skrytá za stromom. Čo teraz? Ako ju zachránim? Počula som ako narieka. Pozrela som sa na ňu. Stále sa snažila postaviť aj cez bolesť. Ako so sebou tak metala, odhalila to zranenie a dôvod, prečo sa jej nedarí postaviť sa. Bola strelená do zadnej nohy. Ryčala od bolesti a mne to trhalo nie len ušné bubienky ale hlavne srdce. Našla ma pohľadom. V očiach okrem strachu mala teraz aj bolesť. Neskutočnú, prenikavú bolesť. Cítila som, ako mi prechádza telom. Preniesla ju na mňa len pohľadom. "Pomôž prosím..." Neviem či sa mi to len zdalo. Akoby na mňa prehovorila. Nie však očami ale normálne. Hlasom. Ľudským.

Bez rozmýšľania som vyšla na čistinku, natiahla šíp a vystrelila. Šíp sa zabodol mužovi priamo do hlavy a ja som pribehla k nej...

Domek