Medzi svetmi

3. Kapitola

   Stáli sme tam hodnú chvíľu. Tak už strieľaj načo čakáš?!  Rozum na mňa kričí no ja ho nepočúvam. Srdce ho tlmí na úplné minimum. Nechce aby som ho počúvala. Niečo s tou laňou nie je v poriadku vraví mi. Sama som si to všimla. Niečo v jej očiach, nohách, srsti. Nie je to len zver, ktorú som ulovila predtým. Táto ma akoby vyzýva. Nie však na súboj. Akoby ma k sebe volala, aby som ju pohladila. Dotkla sa jej srsti. Pozrela jej priamo do očí.

   Pristúpila som o kúsok bližšie. Čakala som, že ujde no ona nie. Stála na mieste a čakala. Luk s natiahnutým šípom som už dávno zamierila k zemi. Nechcem ju zastreliť. Tak krásne stvorenie. Približovala som sa až sme boli od seba sotva dva metre. Keď som zdvihla nohu na ďalší krok, nastražila uši. "Neboj sa. Ja ti nechcem ublížiť," prihovárala som sa k nej, ona však pohľad namierila na luk a šíp. Sledovala tie dve veci a v očiach sa jej zalesklo niečo zvláštne. Strach. Už z diaľky mi jej oči neprišli nemé no teraz sa v nich odrazila skutočná emócia. Skoro ako ľudská no omnoho čistejšia. Ozajstný strach. Ba dokonca taký, že sama som pocítila strach. Odhodila som luk čo najďalej od nás, za ním letel aj šíp. Strach sa pomaly vytrácal ale stále ho mala v očiach. Spustila som k zemi aj ruksak a to, čo mala v očiach sa pominulo.

   "Teraz mi už veríš, že sa ma nemusíš báť?" spýtala som sa jej s očakávaním. Tak dlho som nerozprávala. Prekvapil ma môj vlastný hlas. Ticho ma úplne pohltilo. Čakala som azda od nej odpoveď? Nemohla mi odpovedať. Nie je človek. Aj keď má v očiach cit stále je to laň. Znovu som sa skúsila prekonať tú malú vzdialenosť, ktorá nás oddeľovala. Teraz sledovala už len mňa. Medzi nami bolo pár centimetrov. Sledovali sme jedna druhú. Premeriavali sme sa. Hľadali sme niečo, čo nás na tej druhej tak fascinuje. Hľadala som niečo v jej očiach, čo by mi povedalo viac. Ďalšiu emóciu, aby som sa utvrdila, že to nebol len klam. Že skutočne v sebe niečo má. Možno niečo ľudské. Mohli by sme byť kamarátky? Rose to nemyslíš vážne. Už ti naozaj preskakuje. Znovu na mňa rozum kričí. Naozaj už bláznim? Je to predsa laň. Zviera. Možno keď sa jej dotknem...

   Natiahla som ruku smerom k nej, ona sa však vzdialila. "Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť. Prosím. Neodchádzaj," prosila som ju a stiahla ruku k sebe. "Ver mi," nastavila som ruku smerom k nej a čakala. Čakala, či sama príde za ňou. Chvíľu ju len sledovala. Akoby hľadala čokoľvek, čo by jej mohlo ublížiť. Znovu v jej očiach bol mierny strach. Možno keď zavriem oči, ukľudní ju to. Zavrela som ich. Nastražila som uši, aby som počula ak bude odchádzať alebo sa približovať. Aj napriek tomu ma prekvapilo teplo srsti na ruke. Mala ju jemnú ako najjemnejší hodváb. Trochu som jej prešla po hlave, stále som však mala zavreté oči. Vychutnávala som si toľkú jemnosť. Nikdy som nič podobné necítila. Pulzovala mi pod rukami. Vyžarovala také teplo. A nie len to. Ak by sa dal život vyžarovať, bol by to presne tento pocit. Žilami mi namiesto krvi začal prechádzať život. Život, dobro, teplo, energia. Všetko naraz. Začala som cítiť pocity, ktoré som nikdy predtým necítila. Stala som sa súčasťou niečoho neopísateľného. Akoby sme si vymieňali energiu. Ja jej dávala tú ľudskú, ona mne tú zvieraciu. Čistú a tak skutočnú. To všetko som cítila z jedného dotyku. 

   Zašla som ešte ďalej a ruka sa dotkla niečoho iného. Už som pod rukami nemala srsť ale vlasy. V momente ako som otvorila oči, aby som sa presvedčila, že sa mi to len nezdá, z diaľky sa ozval výstrel. Laň zodvihla hlavu poslednýkrát na mňa pozrela a rozbehla sa hlboko do lesa. "Dofrasa!" rýchlo som si dala ruksak na chrbát, zodvihla luk so šípom a rozbehla som sa za ňou. Nesmiem ju stratiť...

Domek