Medzi svetmi

Kapitola 4

Celé mi to prišlo ako spomienka. Hľadela som na ňu cez akúsi clonu. Zmysly sa odmietali pod vplyvom toľkej eufórie vrátiť a ja som na chvíľu videla len veľkú červenú škvrnu. Strach mi spútal celé moje telo. Videla som postavu ale môj zrak prechádzal niekde skrz ňu. Kŕče. Bolesť. Bezbrannosť. Bola som schopná človeka rozdupať na prach ale v tej chvíli....Nastal pokoj.

Stromy boli akési iné. Vietor mi jemne strapatil srsť, ukľudňoval ma. Počula som ako mi niečo šepká ako ma volá k sebe. Hlas mal pomalý priam ma uspával a ja som konečne cítila vyrovnanosť. Aj keby že je to to posledné čo započujem budem umierať s pocitom, že som odišla s pokojom v srdci. Chcela som si ľahnúť. Opäť cítiť vôňu tráv. Nechať sa hladiť a rozmaznávať. Cítiť mokrú hlinu z ktorej som vznikla a v ktorej zahyniem. Mala som potrebu to ešte nevzdať. Preto som otvorila oči. Videla som jasne a zreteľne. Stále som stála na čistinke stojac medzi lukom a šípom. Nechcela som utiecť. Chcela som aby videla čo zabíja. Aby mi hľadela do očí keď budem pod jej rukami umierať. Chcela som aby mala výčitky svedomia. Nočné mory. Aby ju zadusilo moje vlastné mäso a kosti zvierat aby našla všade kam zavedú ju jej kroky. Vyžívala som sa v tých myšlienkach. Lenže čosi bolo inak. Neprišlo žiadne prudké svetlo či neutíchajúca bolesť. Práve naopak hlbšie som sa započúvala. Nevravel na mňa vietor. Ten hlas patril jej. Poháňal ju vpred donútil ju zložiť zbrane a podísť bližšie. Bola fascinovaná. Bola zvedavá. Bola vzrušená. Bola ako ja. Chcela vedieť viac chcela sa dotýkať spoznávať nechcela ničiť ani vlastniť. Len kráčala bližšie a ja som jej šla naproti. Chcela som cítiť jej teplo. Ponúkla som jej kúsok mňa. Hladila ma jemne s toľkou nehou až mnou prešla vlna neskutočného pokoja. Viac som sa nebála.

Harmónia. Spojenie. Ja a ona. Zastal čas. Vesmír sa na chvíľu zastavil nad dávno zabudnutým. Celý svet hľadel na nás. Videl náš dotyk tu neviditeľnú čiaru ktorá spájala naše telá. V tom momente som patrila jej a ona zas mne. Videla som jej do srdca videla som tu dobrotu a čistotu. Ona zas tie nekonečné obavy, ktoré zužovali moje dni. Dych sa jej zrýchľoval. Srdce tĺklo a na mojej srsti zanechávala kvapôčky potu. Možno som sa príliš nechala uniesť a možno sa to malo stať no cítila som ako moje telo pomaly slabne. Stráca silu zdatnej lane a po svete ma nosia len dve tenké nohy. Studený mráz mi prebehol po nahom chrbte a vlasy rozfúkal všade naokolo. „Pozri sa namňa!!! Pozri sa že som presne taká ako ty" vnútorne som na ňu kričala. Bola som tak blízko a zároveň tak ďaleko od niečoho tak neskutočného. Keď otvorila oči a videla znova len pevnú konštrukciu veľkého zvieracieho tela tušila som, že som zašla priďaleko. Slabosť mi zahmlila triezvu myseľ. Tak veľmi som túžila po pochopení, tak veľmi som sa cítila zmätená. Razom moje teplo zmizlo. Ostal neutíchajúci chlad. Hlad mi zožieral vnútro zaživa. Práve v tej chvíli som si priala aby vzala luk a šíp. Aby namierila, vystrelila a trafila. Presne ako bol jej zámer odkedy sa vkradla do našich lesov.

Tichom, ktoré prenikalo až do štipku kostí sa ozval výstrel. Oboma nami trhlo a moje zvieracie inštinkty mi vraveli čo ďalej. Nechcela som im brániť. Rozbehla som sa preč znova do hustých lesov presne za zvukom svojej skrytej túžby.

Sabik