Medzi svetmi

Kapitola 22

Päste sa mu od nervozity triasli. Nervózne krčil a vyrovnával kravatu v snahe o ukľudnenie avšak márne. Všetky nervy v jeho tele kričali len jedno. „Vrah!!!" Za roky praxe nestál ešte pred väčšou skúškou. Videl tých ľudí, poznal ich, každodenne sa s nimi stretával no predstúpiť pred nich tento večer bolo to najťažšie čomu musel čeliť. Predstavoval si nesúhlasné pohľady, mimiku odporu či znechutenia. Bolo to však nevyhnutné.

Sieň bola plná ľudí. Muži a ženy v oblekoch a elegantných kostýmoch, všetci čakali len naňho. Hľadel na ich tváre. Skúšal nájsť aspoň kúsok pochopenia aspoň niečo čo by mu dodalo odvahu avšak ľudia akoby prekukli jeho zámer. Neostávalo mu nič iné než začať. „Drahí kolegovia drahé kolegyne, volám sa Dr. Fisher a týmto Vám predstavujem prípad slečny Rosemary. Táto osoba trpí veľmi závažnou formou schizofrénie. Jej správanie sme spočiatku vedeli pomocou liekov a terapií držať pod kontrolou lenže v dobu posledných troch mesiacov sa u osoby začali prehlbovať pocity neustáleho sledovania, výchylky z normálu bežného ľudského života či strata koncentrácie. Správanie prešlo do štádia kedy nevie rozlíšiť sen od reality. Neraz sa stalo, že v návale emócií napadla pracovníčku ústavu s príborovým nožom. Svoj svet opisuje ako súčasť lesa alebo hôr kde žije spoločne so zvieratami. Často neuvedomelo stavia z obliečok prístrešky a chráni si plyšovú bábiku, ktorú sme jej vrámci terapie dovolili používať. S touto bábikou vykonáva aj samotné pohlavné akty, kŕmi ju a zaspáva pri nej. Je tu mnoho ďalších rôznych faktorov, ktoré preukazujú na jej zhoršení stav avšak toto nie je predmetom dnešného stretnutia. Ako isto viete pred pár dňami po tom ako jej pracovník ústavu chcel bábiku vyprať ho Rosemary surovo napadla a muž skončil v nemocnici. Zranenia boli natoľko vážne, že aj napriek snahám lekárov útok neprežil. Preto sme tu. Aj so zrtťeľom na duševné problémy mladej ženy je zodpovedná za svoje konanie. Zabila ďalšieho mladého človeka a ako správny občan Spojených štátov amerických by mal byť patrične zodpovedný a odsúdený na základe právoplatných zákonov. Ďakujem za pozornosť." Doktor bez akéhokoľvek očného kontaktu vstal a odišiel. Nechcel tu byť ani sekundu. Zatúžil byť doma pri svojich deťoch tam kde je všetko ako má byť. Od domova ho však delilo jediné rozhodnutie.

Pred kongres sa postavila žena v čiernom. Z počutia vedel, že je to predsedkyňa rady, ktorá mu buď vedela priniesť pokoj na duši alebo ďalšiu vlnu trápenie. „Rada rozhodla v prospech žalobcu. Súdne pojednávanie sa môže začať."

Zem prešla všetkými druhmi kríz. Zacítila ľad postupujúci do hliny cítila vôňu kvetov i páľavu slnka. Na jeseň keď ju pokrýval farebný plášť však stíchla. Rose kráčala skoro až nehybne. Putá zväzovali jej trčiace kosti a pohľad bol uprený pred seba. Ľudia sa jej uhýbali. Báli sa, že šialenstvo, ktoré v sebe nosila je nákazlivé, a že aj oni budú vidieť rozprávajúce zvieratá. „Sneeu, pomôž mi prosím" potichu šepkala stále dookola. Aj keď kráčala aj keď počúvala verdikt. „V mene Spojených štátov amerických okrsku New York...Sneeu....Vás týmto odsudzujem....pomôž mi....ku neodkladnému trestu smrti za úmyselné a chladnokrvné zabitie Johna Reidna....prosím" Posledný pohľad, ktorý Rose venovala bol otvorenému oknu. Pretože aj keď na ňu kričali okolité autá pomedzi ne kráčala laň. Hrdo. Majestátne. A Rose mohla náhle umrieť. Pretože vedela, že ona nie je tá šialená. Pretože ona vyhrala nad nami všetkými....

Sabík