Medzi svetmi

Kapitola 12

Neviem aký čas presne ubehol. Niečo ako plynutie nejakej doby som vtedy nevnímala. Žila som v momente. A ten moment pre mňa predstavoval to krásne ráno. Zas sa budila pri mne. Aj keď už dávno mohla odísť a znova sa skrývať v lesoch, teplo môjho tela jej tak učarovalo, že sa k nemu vracala zakaždým keď zacítila chlad. To teplo však nepochádzalo odo mňa. Niesla si ho zo svojho sveta. Často mi rozprávala o snehu. Ako vždy vyjde von, zahľadí sa na oblohu, vločky jej pritom padajú do tváre no jej to neprekáža. Priam naopak teší ju to. Rozpráva o snehu s toľkým nadšením až ma jej radosť prinúti premýšľať tiež. Kedy som sa naposledy len tak zahľadela na oblohu? Kedy som len čakala sledovala čo príde? Užívala si okamih smiala sa z plných pľúc. A hlavne kedy som sa zastavila? Môj prúd myšlienok bol natoľko silný, že mi unikala podstata. Namiesto snehu som videla len číru vodu padajúcu z neba. Toto bol ten pocit. Svet nebol o snehu. Svet bol o tešení sa zo snehu. Ona dobre vedela. Vyhrala nad nami všetkými. Pretože sa vedela tešiť. Pretože skutočne cítila namiesto ľadových vločiek ohníky, ktoré sa jej rozlievali po tvári zakaždým keď dopadli.

Opisovala vôňu karamelu. Pri jej rozprávaní som cítila imelo na mojej tvári, počula som ako sa o seba obtierajú dve zmrznuté ruky. Bolo to jej obľúbené obdobie. Zrodila sa z neho. Mala som pocit, že sa narodila s prstom na gramofóne. Že jej žilami pretekal chladný december, ktorý zrazu stratil pôvodnú hrozivú podobu. Pre ňu to znamenalo pozorovať ľudí. Videla milióny z nich niekde v hĺbke veľkomesta, stála uprostred všetkého ľudského bytia ale nevedela uveriť, že aj napriek tomu ako veľmi sa cítila byť človekom, bola neskutočne stratená. Toto obdobie nazývala Vianocami. Vždy spomínala ako nechávala spálené medovníky na okne. Ako sledovala chlapíka, ktorý vyzeral ako opitý Elvis a spolu si vymieňali pár slov. Napriek tomu, že tieto dni opisovala negatívne v jej očiach bolo čosi iné. Všetko zlé zrazu nadobúdalo iný rozmer. Rozprávala s iskrou v tvári. Spomínala o miestach kde sa zlievalo mesto a more a mne prišlo, že je to tá najkrajšia vec aká môže byť. Vravela o svetlách. Ako niekde začínajú a ako ich hladina unáša ďalej do sveta. Nechápala som to hneď. Podľa mňa ani niekto z jej sveta presne nerozumel čo vravela. To bolo na tom tak zvláštne. Tu sme každý každému rozumeli. Náš jazyk bol jasný a presný zatiaľ čo u nich nič nemalo len jeden význam. Existovalo toľko názorov, toľko argumentov a toľko toho, čo ostalo nevypovedané.

Niekedy ani nemusela nič vravieť. Jediný pohľad stál za to vedieť, že pózovala na vrchole sveta so všetkým vianočným svetlom a darovala ho ľudom len tak z radosti. Nič nerobila pre dôvod. Jednoducho len prišla sadla si ku mne a rozprávala. Inokedy vstala rozbehla sa do diaľky a vrátila sa späť akoby to bola normálna vec. Doniesla mi kúsok jedla aj keď som o to neprosila a hladila ma aj keď som to nepotrebovala. Chcela som si myslieť, že to tak má byť. Že aj keď krajinu zužoval mráz my sme vedeli vyžiť z jednoduchého rozprávania. Z niečoho tak nespochybniteľného a počudovania hodného, tvoriaceho celú predstavu o svete tam vonku. Svet nám však na oplátku niečo priniesol. Sneh.

Dievča s radosťou vstalo. Namierilo si ruky vysoko ku oblohe a oslepila ju jasom svojich zubov. Bola šťastná tak ako len človek dokáže byť šťastný. Krútila sa na mrazom posiatej zemi až kým jej telo netvoril teplý chlad. Chcela som to vyskúšať. Vstať premeniť sa a cítiť to čo ona. Bránilo mi v tom niečo? Niekedy by som povedala, že áno ale moje nové ja už stálo vedľa nej a tiež zdvíhalo ruky ku nebu. Rozmýšľala som či to robia aj ľudia niekde v rušných uliciach. Pripadalo mi to hlúpe ale pri pohľade na jej usmievavú tvár by som to urobila. Sme blázni. Sme šialené. Sme slobodné. Nedrží nás nič a nikto, sme najšťastnejšie na svete.

Ak toto mala byť moja prvá skúsenosť s otestovaním toho ako chutia ľudské city som rada, že to bolo s ňou. Nevedela som presne čo cítim ale v ten okamih ako sa naše iskry stretli som tušila, že to niečo znamená. Lebo tak to funguje nie? Človek si nájde len človeka s iskrou. Načo by strácal celý svoj život s niekym kto mu robí len spoločnosť? Dokáže niekto len tak existovať? Premýšľam nad tým, či sa ten človek nezobudí o rok možno o dva či dvadsať v posteli s niekym kto ho dostatočne duševne neuspokojil a bude spokojný s tým kam ho život doviedol. V tomto prípade to tak nebolo. Ak niečo malo zapadnúť do seba a začať sa formovať tak to bolo teraz. V čas keď sa našich tiel dotýkal rovnaký sneh, ktorý každej prišiel horúcejší ako láva.

Sabik