Medzi svetmi

Kapitola 14

Ako prvý mi do nosa udrel pach krvi. Červená tekutina sa jej kĺzala po líci a vytvárala ilúziu krvavých sĺz. Krik nebol potrebný. Cítila som ich spotené telá na míle ďaleko. Blížili sa rýchlo, až príliš rýchlo na ľudské stvorenia. Na vlastné počudovanie som ostala pokojne stáť. Rose sa ma snažila prebrať z „tranzu" v ktorom som sa ocitla no bolo neskoro. Môj pohľad spočinul na ich tvárach. Veľké oči mali obaja muži spadnuté hlboko do kože a tvár im zdobili vrásky. Neprišli mi starí. Ich telo prekypovalo zdravím, jedine dlhé sivé vlasy vytvárali dojem dlhovekosti. Hľadela som do očí bielym vranám. Videla som odhodlanie a vytrvalosť, no niekde v tmavých kútoch lesklých zreníc sídlila smrť. Smrť s tvárou mladej panny.

Nebála som sa. Oči boli pevne zovreté, v rukách sa mi od svetla odrážal len hrot šípu. Počula som ich kroky. Šli pokojne, nikam sa neponáhľali, vedeli, že aj tak nemáme kam ujsť. Sú príliš rýchli a príliš silní na to aby nás mohli v momente zlikvidovať. Nechávala som sa viesť. Ich ťažkou chôdzou, ich zvyšujúcim sa nadšením. Predstavovala som si ako prichádzajú. Oboch fascinuje pohľad na dve nahé telá bledých žien, najmä na hrudník. Príliš ľahká korisť. Zababrať sa krvou mladých ľudských bytostí bolo pod ich úroveň ale rozkaz je rozkaz. Ženy majú odvratený zrak. Viečka im padli a dych sa ustálil na minimum. Vyzerali tak pokojne akoby boli zmierené so svojim osudom. Jednému z mužov bolo až ľúto namieriť zbraň na  osoby nekladúce odpor no nič iné mu neostávalo. Guľka sa vyrútila z hlavne a zasiahla ma do ramena. Nepocítila som nič. Kovový predmet prešiel mojím telom a zasekol sa v neďalekom strome. Muž celý prekvapený pozrel na svojho brata, ktorý tiež nevedel čo povedať. Skúsil to znova. Pálil všade kde mu to moja koža dovolila no všetky strely mierili skrz mňa. Lesom stúpala vlna hnevu a netrpezlivosti. Chceli nás mŕtve tak prečo sa nedusíme vo vlastných šťavách? Skôr než stihla prísť odpoveď som urobila krok vpred. Ostrým hrotom šípu som sa prudko zahnala a zanechala na tele jedného z mužov hlbokú ranu. Hýbala som sa do akéhosi rytmu ktorý kopíroval pohyb zlomených vetiev. Krútila som sa ľahšie ako vánok a pružnejšie ako krky vlkov keď žalostne vyjú na mesiac. Do rúk som vzala hrubé vlákna svalov. Zubami som sa prudko zahryzla a vytrhla suchú kožu. Krik bol súčasťou všetkého čo som urobila. Bol ako sladká odmena za moje špinavé ruky. Boli celé od slín a krvi. Tiekol z nich život. Držala som v nich kúsky ľudského mäsa spojené so všetkým čo telo vyprodukovalo. Strach sa vsiakol do pôdy. Krv zaliala moje úbohé telo niekde vo vzduchu bolo ešte cítiť pach moču. Za zubami ostali časti jazyka. Spomínam si. Vlastnými rukami som mužom vytrhla žily z tela a sledovala ako sa všetko sfarbuje do červena. Trhala som každé tkanivo, ktoré mi prišlo pod ruku, každá bunka sa mi rozpadala pod náporom mojich slabých rúk. Prechádzala som po zničenom tele ostrím šípu. Fascinovalo ma ako sa predo mnou odkrývalo ľudské vnútro. Doslova. Ktorý človek mi dokázal dať toľko čo títo dvaja mladí ľudia. Dali mi svoje srdcia, ktoré sa mi líškali k nohám, svoje vzácne tekutiny všetko čo ich robilo ľudmi. Strácali reč keď ma videli. Oči im vypadli z jamôk ich mužnosť sa predo mnou skláňala. Stáli celkom nahí, slepí, bez kože. bez orgánov, bez duše. Moje vlasy už viac neboli biele ani telo sa nelesklo od nedotknuteľnosti. Vnorila som sa do nich. Sadla na ich už dávno mŕtve kôpky a na chvíľu bola s nimi spojená. Ak mi dali skutočne všetko chcela som aby aj oni cítili niečo zo mňa. V tom som však počula krik.

Otvoriť oči sa mi podarilo až po tom ako niekto mnou prudko zakýval. Stále som ešte na koži cítila vlhkosť krvi až neskôr mi došlo, že to celé bolo len v mojej hlave. Alebo? Pohľad mi padol na zmasakrované telá. Prudko som odskočila a zahľadela sa na Rose. To čo mala v očiach som ešte v živote nevidela. Bolo to zdesenie. Strach. Možno znechutenie. Odstúpila odo mňa a snažila sa udržať dnešnú večeru v sebe. Telá neuveriteľne smrdeli. Ich zápach mi trhal vnútornosti zaživa. Tak presné rezy, vypitvané orgány, vytrhnutý jazyk a oči, ktoré hľadeli do prázdna. Premkol ma strašný pocit viny. Počula som to znova a znova. Krik. Seknutie. Bodnutie. Otváranie žíl. Jedenie srdca. Znova som ucítila kovovú pachuť v ústach. V tele mi už neprúdila moja krv. Bola to zmes toho čo z tých mužov ešte ostalo. Bola som to ja. Príšera čo ich zabila.

Chcela som pocítiť, že to čo sa práve stalo nie je moja vina. Že som to nebola ja, že to je len nejaký hlúpy sen a keď sa zobudím znova budem obklopená teplom mojich spoločníkov no Rose tu už nebola. Jej stopy mierili čo najďalej odo mňa a so mnou ostala len bolesť, ktorá sa nedala rovnať tomu čo museli cítiť tie kopy rozkladajúceho mäsa vedľa mňa.

Sabik